Ja blázon súhlasím a tak v pondelok večer už o deviatej ležím v posteli a rozmýšľam, že o 24 hodín budem miesto spania sadať do auta, aby sme sa o 22. stretli v Ružomberku.
V utorok večer pred odchodom štrajkuje čelovka aj napriek vymeneným baterkám, tak rýchlo volám Lukymu, či mi vezme náhradnú. Bežať celú noc bez čelovky by bol teda dosť prúser.
Pár minút po jedenástej sme v Podlesku. Chvíľu sa odhodlávame vyjsť do tmy a zimy, no 23:24 štartujeme. Začiatok je behateľný, rýchlo sa zahrievam. Trošku som sa bála, aké to v noci bude, že vlastne nič nebudem vidieť. No ono to malo celé také zvláštne čaro. Nočný Prielom Hornádu s hučiacou vodou v tme pod nami. Stále veľký mesiac o druhej ráno na Tomášovskom výhľade. Nehovoriac o ferrate Kyseľ, ktorá, aspoň u mňa, na pár miestach vzbudzovala rešpekt. Hlavne primrznutejšie časti, kedy sa svojej premiéry dočkali aj mačky. Rebrík na Obrovský vodopád bol kapitola sama o sebe pri pohľade do akej výšky sa dvíha.
Po Obrovskom vodopáde už len preliezanie zamknutej bráničky a prišiel na rad Malý Kyseľ smer Suchá Belá.
 |
| Prielom Hornádu |
 |
| Mesiac z Tomášovského výhľadu |
 |
| Ferratka Kyseľ. Napriek divnému začiatku, kde stále preskakujete vodu, stojí za to. |
 |
| Rebrík na Obrovský vodopád |
Malý Kyseľ pôsobil dosť zanedbane. Neustále prekračovanie spadnutých stromov, podliezanie snehom zapadnutých konárov, ktoré sneh s radosťou zhodili za golier a preskakovanie potoku z jednej strany na druhú nemalo konca.
Nakoniec ale predsa len potok zmizol, roklina sa otvorila a ocitli sme sa na lúke v závere Suchej Belej. Odtiaľ už len zbeh smer Pod Vtáčím hrbom a za svitania sme boli v Podlesku, kde sme v noci začali.
Prvý okruh hotový. Obzeráme reštaurácie, samozrejme o šiestej všetko zatvorené, a tak vyberáme tyčinky zo zásob v batohu. Po dojedení sa rozbiehame po zelenej značke smer Píla-Piecky až po horáreň Sokol. Časť tohto úseku ide po asfalte. Po takom niečom som veru už dlho nebežala. Posledných 10 km na asfalte som bežala niekedy v druhej polke septembra, potom som cestu vymenila za les, skaly a výškové metre.
Od horárne nás čaká dlhé mierne stúpanie cez roklinu Veľký Sokol. Stúpanie nie je prudké a tak si pekne pobehujeme až po rebríky. Záver rokliny je na Glackej ceste, kde sa napájame na červenú značku a cez Glac a Malú Poľanu zahajujeme zbeh.
 |
| Od horárne rozprávkovo |
 |
| Veľký Sokol |
Mám pocit, že mi včely uleteli. Obaja mlčíme a bežíme. Po dlhej dobe padne prvé slovo, keď nás smerovník posiela už len pár minút smer Píla-Piecky, kde nás čaká posledná roklina na Piecky. Do toho Luky zahlási, že ak to takto bude pokračovať, tak to vidí tak na 2,5 hodiny do cieľa a mne sa nálada hneď otočí o 180°.
Pred roklinou dávam pár glgov Kofoly, tyčinku a makáme hore.
Zase prekračovanie potoka z jednej strany na druhú. Už som si aj zvykla a vidina blízkeho konca spôsobí, že mi je úplne jedno, že občas skočím aj do potoka a tak bežím s mokrými nohami.
Po chvíli v rokline Luky zahlási, že stratil rukavice. Ja som stále nejaká nabudená z tej Kofoly a je mi dosť jedno, že to otáčame zase nazad. Neboli ďaleko a tak nám to vzdialenosť nijak extra nepridalo.
 |
| Cestou samé rebríky... |
 |
| ...kmene stromov... |
 |
| ...a drevné rebríky. Občas aj po štyroch, keď bol ľad. Však prečo obuť mačky, keď sa môžu odniesť :D |
Až na vrchol Piecky ide všetko hladko. Keď sa ale terén vyrovnáva a na Suchú Belú chýba 20 výškových metrov, nohy odmietajú fungovať. Čo teraz? Čaká nás ešte zbeh do Podlesku. Tyčinku nechcem, vidina teplého jedla je už prisilná.
Keďže som sa rozhodla, že by nebolo zlé otestovať, ako na mňa fungujú gély ešte predtým ako sa vyberiem na niečo ešte šialenejšie a dlhšie, padla voľba naň. Z dvoch príchutí čo mám vyberám kávovú s obsahom kofeínu a soli. Gél do seba dostanem akurát na vrchu Suchej Belej pred záverečným zbehom.
Vraj to má účinkovať nejakých 45 minút, to mi akurát vydrží až dole.
 |
| Kávový padol za obeť, karamel otestujem nabudúce |
Neviem či si to namýšľam alebo gél ozaj zafungoval, no bežím a beží sa dobre. Aj menšie stúpania, aj rovinky, dole kopcom si to užívam ešte viac ako ráno, aj keď to asi hlavne preto, že zmizla námraza.
V Podlesku (po tretíkrát) sme za 12 hodín 51 minút, v nohách 59,5 km a 2040 výškových metrov.
Dočkali sme sa teplého jedla, polievka a cestoviny zafungovali a tak, keď zachladnutí vyjdeme zase von a mňa trasie od zimy, bez nejakých problémov sa rozbieham na posledných pár metrov k autu.
 |
| Záver na Ranči v Podlesku |
Suché oblečenie, na cestu Red bull, aby telo ešte nevypovedalo službu a odšoférovala som si to nazad domov. V Ružomberku vysadím Lukyho a pokračujem do Bystrice. Padne ďalší energeťák. Predsa len som už 35 hodín bez spánku a tak sa mi poriadne drieme. Ešte, že na ďalší deň mi stačí prísť do práce na jedenástu a môžem dospávať.
Po dokončení tohto projektu nad únavou a nedostatkom spánku ale prevláda čosi iné. Endorfíny, pocity a zážitky, ktoré ešte stále pomaly spracovávam. Naozaj som zvládla takú vzdialenosť. Nerozumiem, ako som sa k toľkým kilometrom dostala tak rýchlo. Veď to nie je tak dávno, čo som skoro vôbec nebehala.
Asi sa to ozaj nehovorí pre nič za nič, že ak veríš, že niečo dokážeš a máš to v hlave zrovnané, telo bude hlavu nasledovať.
