Tréningová Veľká Fatra a Nízke Tatry

Len občas sa ma niekto pýta, či ma to baví chodiť stále na Ďumbier, keď som tam už bola toľkokrát. Odpoveď je celkom jednoduchá. Baví. Ďumbier je proste taká moja srdcovka. Taký domáci kopec, ktorý mám blízko a kam sa môžem ísť prebehnúť aj keď nemám veľa času.


Pred Ďumbierom bola ale predsa len jedna zmena. Projekt Veľká Fatra. Vo Fatre som bola minulý rok asi 2x. Také krátke prechádzky z Donovalov na Zvolen. Aké krásy skrýva tento hrebeň som doteraz nevedela.


Vymyslenú som mala trasu z Donovalov cez Zvolen do Nižnej Revúcej, odtiaľ na Rakytov a následne po hrebeni až po Krížnu so zbehom na Staré hory. Lukymu som tento plán cez zimu spomínala a dohodli sme sa, že tento rok si to prejdeme. Trošku sme ale trasu upravili, aby bol začiatok a cieľ na jednom mieste. Mal z toho byť okruh zo Starých hôr cez Majerovu skalu po Rakytov, dole do Nižnej Revúcej, cez Končitú a Zvolen na Donovaly a odtiaľ po zelenej cez Vrchlúku a Krčahy znovu na Staré hory.

V sobotu ráno sa stretávame na Starých horách. Luky našiel ešte ďalších parťákov a tak v trojici začíname o 5:45 šlapať na Majerovu skalu. Výživných 800 výškových metrov hneď na začiatok.

Luky s Lukášom sú poriadne mašiny. Niet sa čomu čudovať, keď Luky už skoro rok funguje na priemere 1000 výškových metrov denne. Ja po mojej zime mám naopak čo robiť. Od Majerovej skaly ma začína chytať celkom depka. Lukyho som začala posielať preč, ale nedal sa.

Nakoniec dôjdeme na Krížnu. Po zvážení vyhlasujem, nech pokračujú a poriadne sa prebehnú. Dnes to u mňa ešte nie je na také výkony. Aspoň nie v ich tempe.

Chalani teda utekajú ďalej, ja si dávam na Krížnej krátku foto pauzu. Dobijem baterky a pokračujem ďalej svojím tempom. V pláne mám pokračovať podľa pôvodného plánu kam to pôjde. Či už by to bola Chata pod Borišovom alebo až na Donovaly.

Majerova skala od Krížnej

 

Krásne behateľný hrebeň. Keď sa zlepší kondička samozrejme :D

Od Krížnej sa rozbehnem smer Ostredok. Hrebeň je krásny trávnatý a mierne vlnitý. O chvíľu som tam a pozerám, čo mám ďalej pred sebou. Ukazuje sa Ploská aj Borišov, vykúka aj červená strecha Chaty pod Borišovom.

Hoci sa už Ploská javí dosť blízko, smerovník ukazuje ešte celkom vysoké časy. Obzerám tmavé mraky, ktoré sa okolo mňa zbiehajú. Na dnes hlásili nejaké búrky, ale nemali by prísť tak skoro. Počasie má ale predpoveď na háku a cítim prvé jemné kvapky. No nič, dnes velím radšej na ústup.

Dnes potiaľto, ale ja sa znovu vrátim

 

Borišov aj s chatou na dohľad, veru ma mrzelo pokračovať ďalej

Kým som sa vrátila po Krížnu, po kvapkách nebolo už ani stopy. Zamrzelo ma, že sa už vraciam. Hmm, žeby som sa zase otočila, vrátila sa na Ostredok a pokračovala ďalej? Nakoniec vyhráva rozum.

Kúsok pod Krížnou si ale všimnem odbočku na Rybovské sedlo, vraj 30 minút. Vyberiem sa tam teda pozrieť, čo je to za terén, keď je to v zime také lavinózne. Z hrebeňa začne chodník prudko klesať. Utekám dole, keď počujem okolo seba stále hlasnejšie šuchotanie. Ups, tak predsa začína pršať. Zase raz sa teda predčasne otáčam a ponáhľam sa naspäť na hrebeň. Odtiaľ ma už čaká len krásny a dlhý zbeh. Najprv po tráve až po Majerovu skalu, potom technický terén smer Staré hory.

Niekde nad Rybovským sedlom

Začína pršať stále silnejšie a tak utekám čo to dá. Všade je už celkom slušné blato a pošmyknem sa prvýkrát. Šmyk ustojím a utekám ďalej. Zo skál a lesa sa dostávam na zvážnice ponad Staré hory. Po ceste sa už valí voda v potôčikoch, všade samé blato. Šmyknem sa druhýkrát. Tentokrát už nemám to šťastie a posadí ma do blata. Už mi je to ale všetko jedno. Som celá mokrá od hlavy po päty. Navyše v diaľke už kdesi v okolí párkrát zahrmelo a tak bežím ďalej.

Pribehla som na ďalšiu zvážnicu. Pamätám si, že určite nemám ísť po nej dole kopcom. Vyberiem sa teda do kopca. Zvážnica stúpa a stúpa, zvuky áut z cesty podo mnou sa mi podozrivo vzďaľujú. Niečo tu bude asi zle. Vyťahujem mobil a kryjúc ho vlastným telom pred lejakom pozerám mapu. Ups, to je ozaj niečo zle.

Vraciam sa teda naspäť, že idem hľadať modrú značku. Vtedy som si všimla šípku na ceste. Fakt obrovskú šípku. Akože takú obrovskú, že nerozumiem ako som ju predtým prehliadla. To bolo asi tou panikou z búrky, inak si to neviem vysvetliť.

Keď máš takúto obriu šípku na ceste, ktorým smerom sa vyberieš?

Samozrejme, že do kopca :D

Na Staré hory pribieham stále za obrovského lejaku. Premočená do nitky a zablatená pútam pozornosť z krčmy, pred ktorou parkujem, kde sa ľudia skrývajú pod strechou. Čo už. Z batohu vyberám mokrú vetrovku, rozprestriem ju na sedadlo v aute, aby som si mohla sadnúť. Nemusí byť aj chúďa Korálka zablatená. Stačí, že bude mokrá. Zapínam v aute kúrenie, aby som cestou domov nezamrzla a dnešný výlet končím intenzívnymi myšlienkami na teplú sprchu a suché oblečenie.

Ďalší víkend sa črtá krajšie počasie a vymýšľam, čo budem robiť. V sobotu ma čaká rodinná vinšovačka, ale v nedeľu by to šlo. Nechce sa mi nikam ďaleko cestovať, aj tak sa mi treba najprv zase poriadne rozbehať a tak idem svoju klasiku - Nízke Tatry.

V nedeľu ráno sa chystám na autobus. Starký sa ponúkne, že ma odvezie, keď vidí, že už nie veľmi stíham, ale čo by to už bolo ísť behať a dať sa odviezť na stanicu. Z domu sa teda rozbehnem a dávam si rozcvičku. Nakoniec na autobus čakám ešte viac než 5 minút.

Vystupujem na predposlednej zastávke. Trangoška. Dlho som rozmýšľala, kadiaľ pôjdem hore. Nakoniec sa rozhodujem pre Ďumbier a následne hrebeň smerom Chopok a ďalej uvidím kam dôjdem.

Ďumbier pred pár týždňami trval celé veky. Oproti tomu, koľko mi to hore trvalo na jeseň som meškala asi pol hodinu...Tentokrát si to už ale super užívam. Stále to nie ono a "meškám", ale už je to len 10 minút.

Na Ďumbieri si odfotím panorámu. Môžem tam byť aj miliónty raz, ale fotku odtiaľ mám vždy. Dlhšie sa ale nezdržiavam. Teraz ma čaká tá zábavnejšia časť. Z Ďumbiera nasleduje parádny zbeh až do Demänovského sedla a odtiaľ zase stúpenie na Chopok. Na Chopku znovu spravím len pár fotiek a idem kade ľahšie od preplneného vrcholu.

Tohto kopčeku nikdy nebudem mať dosť

Aj Nízke Tatry majú behateľný hrebeň, aj keď už to nie je samá tráva ako vo Fatre. Skoro v Demänovskom sedle.

Pozerám na hodinky, času kým pôjde autobus mám ešte dosť. Zvažujem, že idem pokračovať na Dereše, odtiaľ na Kosodrevinu a ak stihnem, tak ešte po magistrále naspäť na Štefáničku a dole Trangoškou. Na magistrále sa ale párkrát treba motať cez kosodrevinu a cez korene, tak sa nakoniec rozhodujem pre hrebeň naspäť na Ďumbier. Tentokrát je hrebeň obrátený, krásny zbeh z Chopku do Demänovského sedla a potom stúpanie na Ďumbier.

Z Chopku. Čas ísť naspäť na Ďumbier

"Ovocie" na horách musí byť!

Na Ďumbieri si dám ovocnú výživu a po nej nasleduje zbeh cez Krúpove sedlo na Štefáničku, kde sa zastavím na kofolu. Von pofukuje vietor, tak je chata preplnená. Nezdržujem sa a utekám radšej dole Trangoškou. Na zastávke pozerám znovu na hodinky, autobus ide o 50 minút. Čo teraz?

Znovu využívam mapy v telefóne. Najbližšia zastávka po Trangoške je Hotel Partizán. Podľa mapy 7 km.

Netrvá to dlho a už utekám asfaltkou nadol. Aspoň si dnešný výlet o niečo predĺžim. Bežím, bežím, stále bežím. O chvíľu ma už asfalt nebaví. Na výber ale nemám, naspäť to už nestíham a ak nechcem stopovať alebo ísť pešo až do Brezna, tak na tú zastávku dobehnúť musím. No čo, nech si nohy trochu zvykajú aj na asfalt, o mesiac a pol je tu štafeta na Bystrický polmaratón.

Nakoniec sa predsa len dočkám a dobieham na zastávku pred Partizánom. Keď príde autobus, naskakujem a spokojná s dnešným dňom sa už môžem odviezť domov.

Dnes toľkoto krokov - 29 km v horách + také to bežné chodenie počas dňa

O zimnom (ne)tréningu, Lazovej stovke a troch dňoch v Haluziciach

Keď Vám najlepšia kamarátka, ktorá je mimochodom tiež rovnako bláznivá do kadejakých, hlavne aeróbnych športov povie, že "Počúvaj oddýchni si lebo ťa vypne ako ističe!" asi je fajn počúvať...

Posledný štvrťrok minulého roku vypálil perfektne. Od konca septembra nabehané stovky kilometrov, tisícky výškových metrov. Po lete, kedy som upravila stravu po šiestich mesiacoch vegetariánskej na čisto rastlinnú, všetko fičalo ako malo! Až zrazu nie...

Problém nebol v tom, že by niečo v jedálničku chýbalo. Ale keď sa pohyb zvýši z 3-4 mestských behov týždenne na skoro každodenný beh (s jedným ničnerobiacim dňom týždenne - ak na taký deň vyšiel čas) a príjem ostane rovnaký, tak sa to niekedy niekde odraziť musí.

Problém nebol ani v tom, že by som sa do behu nútila. Bavilo ma to. Až tak veľmi, že hranica 3000 výškových metrov týždenne bola niekedy aj dvojnásobne vyššia.

Problém bol, že ďalší týždeň nebol voľnejší. Veď predsa zase treba 3000 výškových metrov, nie? 

A aby tých 3000 výškových metrov bolo, treba predsa aj v hmle a daždi utekať na Panský diel, aj vo víchrici sa driapať na Ďumbier. Aj keď som unavená, tak nastaviť budík na 4:30 a v polospánku vybehnúť von. A tiež, keď si rozbijem koleno, tak ho treba zalepiť a na druhý deň zase bežať aj cez bolesť, pošmyknúť sa a spadnúť znovu. Najlepšie na to isté koleno.

Ale veď človek si zvykne na všetko. Hlava je taký zvláštny superpočítač a kam chce ísť ona, telo proste nasleduje...

Až keď napadlo veľa snehu a behať po kopcoch viac nešlo, povedala som si, že si idem dať týždeň pauzu a potom proste vymením tenisky za lyže a makáme ďalej. Ako som sa len mýlila!

Vyšlo to na prvý decembrový týždeň. Jeden deň nič nerobím. Na druhý deň sa prejdem do roboty a z roboty, ináč nič nerobím. V takomto duchu to ide celý týždeň.

Prešiel týždeň. Stále nič nerobím. Po dvoch týždňoch vybehnem na lúky poza domy, kde snehu ešte nie je.

Ďalšie dva týždne nič nerobím.

Začiatkom januára mám dovolenku. Deväť dní voľna, dávam si výzvu - 9000 výškových metrov na lyžiach. Nakoniec ich bolo asi 6000. Skalnaté pleso, Chopok, Ďumbier... Jeden deň som si bola aj na ľadoch pod Zamkovského chatou zaliezť. Asi dva dni z dovolenky obetujem oddychu.

Táto dovolenka bola posledný výkrik do tmy. Po nej sa mi už nič nechce. Nevládzem. Stále som hladná.

Po zvyšok zimy som bola raz na pešo v Tatrách. Raz sme boli s Radkou na skialpových pretekoch na Krížnej robiť kontrolu v jednom zo zjazdov. Kolegyňa ma nahovorila na spinning, ktorý bol strašne super, ale na prstoch jednej ruky by som mohla spočítať, koľkokrát som sa tam ukázala.

Nuž a tak sa to ďalej nieslo v znamení veľa oddychu, veľa návštev kina, prečítaných kníh a popri tom som nenápadne sledovala, koľko ostáva do mojej prvej stovky...

V októbri, keď som bola na tom bežecky úplne najlepšie, som sa registrovala na Lazovú stovku. Štart v apríli. Do štartu v tom čase niekoľko mesiacov. Počítala som ešte s ďalšími stovkami kilometrov a tisíckami výškových metrov.

Čím sa stovka viac približovala a ja som sa stále nedokázala dokopať vstať a vybehnúť, upravovala som svoju predstavu stoviek kilometrov na desiatky.

Nakoniec som stihla pred štartom Lazovky ísť 2x (!!!) na Panský diel. Teda 2x 8 km. 2x 600 výškových metrov. 2x zbeh dole zjazdovkou.

Luky, ktorý sa v októbri sľúbil, že pôjde so mnou, chcel stále ísť. Napriek upozorneniam, že som nebehala. Že nebudem vládať. Že pôjdem pomaly. Nedal sa odradiť a proste išiel, za čo som mu veľmi vďačná. V piatok sa teda odvezieme k sesternici do Haluzíc pri Novom Meste, čo je asi polhodina na štart, ktorý bude vo Vrbovom.

Večer pred štartom v Haluziciach

Vrbové, 21.apríl, 6:00. Vlastne pár minút neskôr, lebo to nie sú Belkovci, ak nemeškajú. Na štarte stojí celý Belko team s Lukym. Prišli obe sesternice z Londýna, jedna z nich aj s manželom a ich mama. Pomaly sa rozbiehame a rozdelíme sa na tri dvojčlenné skupinky. Ivka s Romanom bežia dopredu, ja s Lukym za nimi a Betka s maminou zvolia stratégiu neprepáliť začiatok a tak na rozhýbanie kráčajú.

Pomyslím si, že to zatiaľ ide, normálne viem behať, ešte som to od jesene nezabudla.

Príde prvý kopec. Chôdza. No čo, však do kopca chôdza, rovnejším terénom a dole kopcom beh. 

Nejaký čas sa obiehame s rovnakými ľuďmi. Hore kopcom oni mňa, dole kopcom ja ich. Takto to ide asi až do Brezovej pod Bradlom. Odplazím sa k mohyle, kde je prvá živá kontrola. Pepsi cola dodá síl. Keď prestane na tom úpeku na asfalte účinkovať Pepsi, vyťahujem super vychytávku. Ovocná výživa pre deti. Však nebudem banány na chrbte trepať, že? :D

Kúsok pred prvou živou kontrolou s občerstvením

Super jedlo :D

Pred posledným stúpaním, na vrchu ktorého sa otvára výhľad na Branč, energia znovu dôjde a tak si dám prvý a dnes aj jediný gél. Viem, že pod hradom v Podbranči nás čaká ďalšia živá kontrola a teda aj Pepsi a jedlo a voda na doplnenie zásob na cestu. Odtiaľ nasleduje pekný zbeh. Po každom behu dole kopcom, ale musí nasledovať stúpanie a tak sa o chvíľu znovu plazím do kopca. Po poli bez jediného tieňa. Po poliach sa tiahneme až do Vrboviec. Cítim, že na oboch chodidlách mám už parádne otlaky. Pri poslednom zbehu do dediny, kde je znovu živá kontrola a aj taška s vecami, ktoré nám tam priniesli zo štartu, cítim, že otlaky praskli. Au.

Hrad Branč pred nami, až hore ale nejdeme

Tieň chýbal, ale ináč to vyzeralo krásne

Vo Vrbovciach máme v nohách skoro 50 kilometrov a dávame si dlhšiu prestávku. Niektorí prezúvajú tenisky, prezliekajú veci. Jedia tajné zásoby, ktoré majú odložené v taške. Na mňa tam čakajú banány a arašidové maslo a Luky nám vezme čapované pivo.

Vo Vrbovciach nájdeme sedieť aj sesternicu s manželom, ktorí prišli asi 15 minút pred nami. Kým tam všetci sedíme, pár ľudí sa vybralo z občerstvovačky ďalej. Asi štyria sa aj vrátili. Vraj zašli za dedinu, ale že do toho kopcu nejdu a končia. Začínam sa celkom báť.

Po prestávke pokračujeme ďalej vo štvorici. Kopec, na ktorý nasledoval výstup sa volá Žalostiná. Vcelku výstižný názov. Zatiaľ to ale šlape. Stále si vykračujem z nohy na nohu. V hlave mi beží jednoduché pravá, ľavá, pravá, ľavá. Všetko ostatné je z hlavy vytesnané a nedokážem na nič iné myslieť.

Posledné metre na Žalostinú

Na Žalostinej začne pekný behateľný hrebeň. Pobehneme. Prasknuté otlaky super bolia, ale stále bežím. Potom príde zbeh a tam moja bežecká púť končí. Ledva dostupujem na pravé chodidlo a začínam pokrivkávať. Hlavne v nerovnom teréne. Ďalej už len kráčam. Ivka s Romanom začnú kráčať so mnou. Luky nám občas odbehne dopredu a potom čaká. Keď sme kúsok pred ďalšou živou kontrolou, dokráčame k nemu a on nás po krátkom pohľade na nás nazve Lazaretom, vieme, že to už dlho nepôjde.

Lazaret :D

O 19:43 prídeme na kontrolu vo Filipovskom údolí. Sme za slovenskou hranicou, ale je nám to jedno. Po 63 kilometroch končíme.

Luky doplní energiu a po dohode ide ďalej sám. Plán teda je vybaviť si odvoz do Vrbového, kde máme autá a ja tam následne počkám na Lukyho, kým príde do cieľa.

Kým po nás príde ujo, ideme sa skryť do reštaurácie. Von sa začína stmievať a poriadne ochladzovať. Konečne nejaké normálne jedlo!

Keď si v reštaurácii vypýtam čisté halušky bez bryndze a slaniny, čašník na mňa veľmi zvláštne pozerá a nakoniec mi ich prinesie posypané aspoň na drobno nasekaným medvedím cesnakom. Nuž, vegán si veľmi nevyberie, keď už majú len pár posledných jedál z menu na výber, lebo im do zatvorenia ostáva asi polhodina. V ten chvíli mi to bolo jedno a bolo to pre mňa najlepšie jedlo dňa.

Akurát vo chvíli, keď už by nás najradšej vyhnali z reštaurácie, príde po nás ujo na aute. Vysadám vo Vrbovom a vleziem do auta. Keďže nemám žiadne teplé oblečenie na prezlečenie, ľahnem si na zadné sedadlo a schúlim sa pod termofóliu. Lukymu píšem SMS, že spím v aute, nech ma budí keď príde. Je asi pol jedenástej, príchod do cieľa mal vypočítaný okolo štvrtej ráno. Spať sa mi veľmi nedá, každú chvíľu sa budím, že ma niečo bolí až ma z toho utrpenia vytrhne Luky, keď o štvrť na štyri volá, že je už tu. Zbalíme veci, čaká nás polhodinová cesta naspäť do Haluzíc. Rýchla sprcha o piatej ráno a ideme spať. Po prebdených hodinách v aute tentoraz už zaspím.

Nedeľa sa niesla v znamení oddychu v Haluziciach. Motáme sa po dvore, kopec ľudí, dve deti a pes. V nedeľu poobede odchádza prvé auto do Martina aj s Lukym. Ja s Betkou ostávam v Haluziciach do pondelka. Hoci v pondelok plánujeme skorší návrat do Martina, nevyjde to podľa plánov, lebo na obed zistím, že mám defekt na aute. Po vybavovačkách v servise sa ale nakoniec dostaneme do Martina, vysadím Betku a ja pokračujem do Bystrice, čím sa končí tento super výlet.

Oddych v Haluziciach

Západ slnka z Hájnice nad Haluzicami, tam sme sa s Betkou v nedeľu večer nejak dokázali odplaziť

Od Lazovky už prešli skoro štyri týždne. Nejaký čas ma mrzelo, že som ju nedokončila. S odstupom času, keď sa mi to uležalo v hlave, ma to už nemrzí. Jasné, prvá stovka je len jedna. Ale vlastne som fakt rada, že som dokončila 63 kilometrov a cez 2000 výškových metrov. Veď som 4,5 mesiaca vôbec nebehala. Kondička zmizla. Nabehané kilometre a výškové metre tiež. V podstate už toto bol pre mňa úspech. Nemôžem predsa očakávať, že budem teraz behať tak, ako pred zimou bez toho, aby som niečo preto spravila.