Moje prvé vegánske Vianoce

Ani neviem ako prešiel ďalší rok a znovu sú tu Vianoce. Ten čas mi nejak rýchlo uteká. Ktovie, možno toho robím priveľa a všetky zážitky a ich vstrebávanie mi vypĺňajú všetok čas aj pomedzi výlety.

Okrem toho, že sú za nami už ďalšie Vianoce, pre mňa je to aj iný míľnik. Tie minuloročné totiž boli dňom, kedy som naposledy jedla rybu a teda je to jeden rok, čo nejem mäso. Je za mnou tiež už skoro šesť mesiacov, čo som prestala jesť aj vajíčka, mliečne výrobky a vlastne všetky živočíšne potraviny.

A prečo vlastne píšem o jedle, keď to nemá nič spoločné s horami? Žiadny beh, lyže, lezenie...nič?

Lebo verím, že aj keď tam možno nie je súvislosť zrovna s horami, jedlo má veľa spoločné práve s tým behom, lyžovaním a akýmkoľvek iným športom. S tým, ako naše telo funguje, keďže jedlo je veľkou súčasťou každodenného života a ovplyvňuje nás viac, ako sa môže zdať.

A tiež preto, že si viacerí myslia, že nič nejem. Ono na tej vegánskej strave sa dá vlastne úplne normálne fungovať.

Predvianočná pizza. Stačí si vypýtať len paradajkový základ bez syra a na vrch si
dať nahádzať veci podľa svojej vôle

Moje začiatky s vegetariánstvom a následne vegánstvom boli ináč čisto náhodné. Nikdy som si nemyslela, že sa do takéhoto štádia dostanem. Aspoň som o tom nikdy nepremýšľala. No niekedy v novembri 2016 sa mi akosi pokazila chladnička. A potom odišiel aj varič. A bez nich je dosť problém uskladňovať a spracovávať mäso, ktoré som dovtedy v dosť veľkej miere jedla.

Kým som pokazené veci vymenila, dostala som sa do bodu, že celý týždeň v Bystrici som fungovala bez mäsa a jedla som ho len keď som bola na víkend doma. A keď som ho cez víkend zjedla, zistila som, že sa po ňom vôbec necítim tak dobre ako keď som ho nejedla.

Tak som pár týždňov v tomto trende pokračovala a nakoniec som sa na Vianoce rozhodla, že si vyskúšam život bez mäsa. No a počas šiestich mesiacov, nejakých prečítaných knihách/článkoch a zhliadnutí kdejakých videí ako sa so zvieratami zaobchádza a uvedomení si, že vlastne aj kravy, ktoré sú pôvodne určené na mlieko, sliepky, ktoré majú znášať vajíčka nakoniec skončia aj tak ako mäso, rozhodla som sa vydať na vegánsku cestu.

Ale to bola len taká drobná odbočka, naspäť k Vianociam...

Čím bližšie boli Vianoce, začínala som tak premýšľať...hmm, čo budem vlastne jesť? V kapustnici je smotana a mlieko, v zemiakovom šaláte vajíčka a majonéza, o rybe ani nehovorím.
No, bude to chcieť buď úpravu večere alebo si vymyslieť nové menu.

Čím dlhšie som bola na rastlinnej strave, tým častejšie som registrovala, že existujú aj vegánske náhrady klasických potravín, ktoré som doteraz s výnimkou pár sójových jogurtov, ryžového mlieka a tofu nepoužila.

Cícer, ryžová smotana, majonéza, tofu, čokoládový sójový jogurt Alpro. Pár
vecí na prípravu vianočného jedla

Zrazu bol ten najmenší problém odobrať si z kapustnice pred pridaním klasickej smotany a použiť náhradu - ryžovú smotanu. Keď som túto ryžovú smotanu v obchode kupovala, hneď vedľa som si všimla aj vegánsku majonézu. Okej, šalát by bol tiež vyriešený.

Čo mi ešte ostáva? Ryba. Hmm, tak toto bude tvrdý oriešok, nie je to niečo čo sa dá len tak jednoducho vymeniť.

Začala som googliť, ako môže také vianočné vegánske menu vyzerať. Tofu kapor?? Bolo to vlastne obyčajné lahôdkové tofu zakrútené v nori riase používanej na sushi, ktoré sa potom obalí a vypraží.

Keďže som tvor dosť lenivý (väčšinou s výnimkou športu) a nerada si veci komplikujem, vykašľala som sa na nejakú riasu, z tej si spravím radšej sushi na Silvestra, tofu som teda jednoducho obalila (bez vajíčka samozrejme), vypražila a "ryba" bola na svete.

Doma študujem zloženie opekancov, ktoré som ja nekupovala, keďže som bola presvedčená, že tie musia obsahovať nejaké mlieko alebo vajíčko a že tie proste jesť nebudem. Prečítala som ten lístok dva razy, ale ozaj nikde nič a tak na ne pripravíme mak bez použitia masla a je to.

Vypražené tofu a zemiakový šalát s použitím vegánskej majonézy

Čo by to ale bolo za Vianoce bez medovníčkov? Síce sa každý rok zvyšovali a nemal ich kto jesť, ich vykrajovanie a pečenie proste k Vianociam patrí. Pozerám na recept. Med, vajíčka,...tak toto asi nepôjde.

K slovu sa znovu dostal ujo Google. Agávničky? Agáve, múka, banán, kokosový olej, ryžová smotana. Agáve nemám. Podľa receptu to ale vraj nevadí a kľudne sa môže použiť napríklad javorový sirup. Tak tento už mám! A tak vznikli javorníčky :)

Pečiem, pečieš, pečieme

Javorníčky :)

No vyzerá to tak, že predsa len sa dajú spraviť aj Vianoce na vegánsky spôsob a stále ostať pri tých "normálnych" jedlách. Podarilo sa mi spraviť všetko čo som jedávala v predchádzajúcich rokoch, aj keď muselo dôjsť k pár drobným úpravám.

Ale toto bolo len vianočné jedlo. Ako som už raz spomenula, nerada veci komplikujem. Asi aj preto je ryža a k nej zelenina na kdejaké spôsoby u mňa najčastejšie pripravovaným jedlom.

No keďže Ježiško si ani po "drobných" kozmetických úpravách napáchaných medzi večerou a rozdávaním darčekov na nie mojom aute nerozmyslel, že si zaslúžim darček, pod stromčekom som si našla aj vegánsku knihu receptov. Keď ňou tak listujem, tú ryžu by som hádam aj vymenila. Občas ;)

Pár úprav na aute. Je som v tom bola ozaj nevinne, narazili do mňa :D

24.12. doma...

25.12. u starkej. Asi ako každý rok pokiaľ si spomínam

Kniha, keď už budem mať ryže plné zuby :)

Skialpová dovolenka II.

Po Chopku a dni voľna, keď sa nohy dali zase dokopy, je čas na ďalší výlet. Veď treba dovolenku využiť naplno, tak hneď dvojdňový.

V stredu večer balím veci. Vonku poriadne sneží, tak keď pred spaním ešte odpratávam sneh, rozmýšľam, aká asi bude ráno Čertovica a Huty. Ale čo, sused mi požičal reťaze, naučil ma, ako ich zakladať, tak hádam to nejako pôjde.

O 3:00 ráno (fakt ráno??) mi zvoní budík. Treba nachystať posledné veci a vyraziť.
Do Liptovského Mikuláša mi normálne cesta trvá hodinu, no keď pozriem ako sa stále chumelí, radšej idem skôr. Asi som ale mala ísť ešte skôr, z jednej hodiny sú totiž dve.

Cesta je zlá, jazda pomalá, hore Čertovicou ma kúsok pošmýka po ceste, ale vyjdem bez reťazí.
Na parkovisku odstavím auto, nech tú jazdu trochu predýcham, kým sa pustím na opačnú stranu.
Cestou dole stretávam prvý odstavený kamión, ten už to asi vzdal. Kamióny to budú mať dnes na horských prechodoch asi zaujímavé.

V Mikuláši na stanici priskakuje do auta Luky, ktorý si skoro trištvrte hodinu musel posedieť s bezdomovcami, kým som sa tam dostala.

Cestou počúvame dopravný servis. každá druhá veta obsahuje slovné spojenie "šmýkajúci sa kamión". Keď zahlásia, že na akomsi úseku sú tri odstavené a jeden šmýkajúci sa kamión , už sa nedá inak len smiať. Asi by z toho mohol byť aj nový zimný šport, kde víťazom je auto, ktoré sa ešte aspoň šmýka :)

Jazda v prašane cez Huty

Huty ma dosť desili, no nakoniec boli ešte lepšie ako Čertovica. Áut tu bolo menej a tak sneh nestihli rozjazdiť. Na ceste prašan, presne taký aký sme od dnešného dňa očakávali aj na horách.

Cez Zuberec prehádzame ďalej smer Roháče Spálená. V pláne bol Salatín. Vyšlapeme si zjazdovkou, no hore bol dosť vetrisko, husté sneženie a tak toho veľa nevidno...
No nič, Salatín nikam neutečie, radšej zlyžujeme neupravenou zjazdovkou dole.

Skúsime teda náhradný plán - ísť pozrieť Ťatliakovu chatu a ak podmienky pustia, tak prejsť cez sedlo Zábrať a zlyžovať dole Látanou dolinou.

Pod zjazdovkou znovu lepíme pásy...až zrazu nie, keď zisťujem, že pásom sa lepiť nechce. Ups, asi trochu primrzli v batohu. To mám za to, že som si ich nevzala k sebe pod bundu.
Sadáme teda do auta, štartujem a zapínam kúrenie. Tak sa trochu zatiaľ aspoň trochu zohrejeme a najeme. Po pár minútach pásy znovu lepím na lyže. Tentokrát úspešne a tak ideme pozrieť tú Ťatliačku. Na chatu ide asfaltka s miernym stúpaním, teraz je krásne zapadnutá, úplne ako z rozprávky.

Roháčskou dolinou na Ťatliakovu chatu

Pri chate sa už v prašane celkom dosť zabárame. Ideme pozrieť k chodníku do sedla Zábrať. Akurát, že tam už žiadny chodník nie je. Prejdeme pár metrov, s každým krokom zapadajúc po kolená do snehu a tak rušíme aj náhradný plán. Takéto brodenie by bolo na dlho a Lukyho čakalo večer pracovné stretko s kolegami.

Snehová nádielka pri Ťatliačke

Tak pásy zase dávame dole a ideme dole dolinou. Lyžovačkou sa to až tak nazvať nedalo, bolo sa treba veľa tlačiť. No čo už, aspoň trošku poposilujeme aj ruky, ktoré sú ináč pri behu dosť zanedbávané.
Pri odbočke od Adamculi sme nabehli na vyjazdenú stopu od kolies. Radosť sa po nej viezť. Po chvíli sme dobehli aj pôvodcu tejto stopy - kamión s drevom. Keďže predbehnúť sme ho nemali ako, tak sme ho využili, chytili sa trčiaceho dreva a nechali sa odtiahnuť dole dolinou. Keď začal kamión zrýchľovať, pustili sme sa. K parkovisku sme si potom ešte kúsok pokorčuľovali.

Odvoz dole dolinou

Chceli sme si vyjsť zjazdovkou ešte raz, ale moje pásy to už úplne vzdali. Tak to môže dopadnúť, keď si pásy striháte sami doma, aj keď neviete ako, a tak sú pridlhé a celý čas sa medzi pás a lyžu lepí sneh. Potom aby ešte držali nalepené na lyžiach.

Luky si ide zjazdovku teda otočiť sám a ja sa idem pohrabať v snehu kdesi na mieste, kde by mohlo byť moje auto.

V Zuberci sa navečeriame, Luky sa stretáva na ubytku s kolegami a ja idem hľadať svoj penzión. Na dnes by stačilo.

Keďže som šla spať so sliepkami, ráno sa budím zavčasu. Okej, mám čas asi do 10-11:00, kým sa Luky uvoľní od kolegov. Idem si teda kúpiť raňajky do obchodu, čo som si večer všimla vedľa penziónu. Von je ale tak pekne, aj snežiť prestalo, tak som sa najprv bola poprechádzať kúsok za Zubercom.

Tá pravá obuv na prechádzku v čerstvo napadnutom snehu :D

Prechádzka popri potoku za Zubercom

No ale Liptov čaká. Dnes máme štart neskorý, ale nevadí. Večer sa ponáhľať nikam netreba a s čelovkou sa lyžovať dá. Po včerajšom zatiahnutom počasí a snežení dnes krásne svieti slnko a Žiarska dolina sa predvádza v plnej kráse.

Pod Žiarskou chatou

Počasíčko ideálne

Rozmýšľame, kam pôjdeme. Žiarske sedlo? Smutné sedlo? Alebo oboje?

Na chatu sa šlape parádne, z cesty hotová diaľnica. Po chatu ešte stretávame vracajúcich sa lyžiarov, pár z nich smerujúcich ešte aj hore. Nad chatou už len posledných pešiakov a po ľuďoch zľahla zem.
Nakoniec vyberáme Žiarske sedlo, no čím sme vyššie, tým je to väčšie trápenie. Stopa biedna po jednom lyžiarovi a aj tá je prerušovaná dierami od turistov. Sneh sa prepadáva, miestami sa šmýka, slnko páli.

Luky ušiel trochu dopredu, vlečiem sa za ním sama. Fajn, nikto naokolo, môžem si sama v kľude ponadávať :D

Tu mi bolo ešte do smiechu, nadávacia chvíľka ešte len prišla :D

Zhejtovala som celú zimu, lyže, sneh, všetko na čo som si len spomenula. Neviem, či mi to bolo aj na tvári vidno, no keď som došla k Lukymu, vyhlásil, že do Žiarskeho sedla sa ďalej nebrodíme a ideme radšej to Smutné sedlo, do ktorého bolo zdola vidno prešlapanú stopu. Podivným traverzom sa dostávame na stopu do Smutného sedla.

Už je celkom dosť hodín, slnko akurát zapadá, čo sa hneď prejavilo aj na teplote a tak si v snahe zabrániť omrzlinám na prstoch dávam na tenké rukavice aj ďalšie.

Západ slnka cestou do Smutného sedla
Foto: Luky

Do sedla už to ubieha celkom rýchlo. Keďže Luky je rýchlejší, dohodli sme sa, že hore čakať nebude, ale zlyžuje dole. Kým sa pripravil na zjazd a zlyžoval ku mne, bola som necelých 100 výškových metrov od sedla. Nakoniec si teda naliepa pásy znovu a ide so mnou hore ešte raz. Záver už bol v úplnej tme, no mesiac pekne svietil pod nohy.

Posledné serpentíny po západe

Večerný Ostrý Roháč a Plačlivé zo Smutného sedla

V sedle to nebolo na flákanie sa, hneď po zastavení som mala pocit, že sa ochladilo hádam aj o 10°C.
Rýchlo pár fotiek, stiahnuť pásy, vybrať čelovku a môžeme ísť dole.

Až na prvých pár metrov na ľade bol skvelý prašan, radosť lyžovať. Po žľabe, ktorý sme zlyžovali až prirýchlo, nasledoval slalom pomedzi stromy, potok, kosodrevinu... Rýchla večera na chate a po pár minútach už sme balili lyže do auta. Čas ísť domov.

Táto dvojdňovka nemala ani toľko veľa kilometrov, ani výškových metrov, ako sa za dva dni dajú nazbierať. Nevyšlo to ani podľa plánov, ktoré sme si dopredu pripravili, ale to sa v horách ani nedá.
Nič to ale nemení na tom, že to boli super dva dni a aj celý dovolenkový týždeň bol parádne využitý :)

Skialpová dovolenka I.

Prišiel ten čas. Ten čas, kedy tenisky nestačia, treba vybrať lyže a beh doplniť lyžovaním. Alebo lyžovanie behaním?

Tohtoročná skialpová sezóna mi začala dosť skoro. Kým tú minulú som začala 1. januára, tento rok sa mi to podarilo už 5. novembra.
Na rozlyžovanie som zvolila Ďumbier. Deň predtým som tam bola behať. Ďumbier bol pekne vysnežený, Trangoška sa dala šlapať už od parkoviska, aj keď na jej zlyžovanie to ešte nebolo. Do batohu som si teda nabalila tenisky, pripravená na zbeh od chaty k autu s lyžami na chrbte. Aj napriek krátkej lyžovačke to stálo za to.
Za dva týždne snehu pripadlo, tak som vytiahla lyže znovu. Tentokrát to vyšlo na zjazd celou Trangoškou, aj keď nejakú skalku a kosodrevinu som ešte chytila.
O ďalší týždeň sme si s Radkou vyšlapali 2x z Trangošky na Štefáničku. Keďže na vrchole fučalo a svah bol vyfúkaný až na ľad, radšej sme si vychutnali parádny prašan v doline.
No dobre, rozlyžovaná by som už trochu bola, chcelo by to niečo zaujímavejšie. Na túto chvíľu som nemusela dlho čakať.

Ďumbier môj každodenný (každotýždenný)

Keď sa ma v práci spýtali, kedy chcem dovolenku a nie či nejakú dovolenku chcem, bolo mi jasné, že mať 17 dní dovolenky v novembri je priveľa :D a tak som si nahlásila voľno na týždeň na prelome novembra a decembra, že to už predsa len bude viac snehu.

Dovolenka sa blížila a nevyzeralo to, že bude s kým lyžovať a tak aby som sa celý týždeň nespúšťala stále len dole Ďumbierom, začala som kuť plány. Prišla som s nápadom na 50 km beh Veľkou Fatrou a 45 km beh z Bystrice do Zvolena a že dni pomedzi si polyžujem na Ďumbieri a na Chopku.
To som ale netušila, čo sa z tej dovolenky vykľuje...

Luky sa ozval, že v pondelok je po nočnej, tak že či nepôjdeme lyžovať. Ako prvú teda škrtám fatranskú 50-tku, veď tú si prebehnem aj inokedy. Treba využiť každú príležitosť, keď je s kým ísť lyžovať, keďže sama inam ako na Ďumbier alebo zjazdovky lyžovať nechodím.

Luky naplánoval žľaby na severnej strane Chopku. Keďže s plánom prišiel on, spolieham, že trasu naštuduje. Ja si len zbežne pozriem popis žľabov a ich sklon. Vyzerá to fajn, posun na vyšší level po Ďumbieri.

Slnečné ráno na Srdiečku

Stretko je ráno trochu iné ako inokedy. Každý nechávame auto na inej strane Chopku a makáme hore zjazdovkami k rotunde, Luky z Jasnej, ja zo Srdiečka. Zhora lyžujeme kúsok po zjazdovke, potom sa odpájame k prvému žľabu - Dievčenskému. Sneh super prašan, zjazdovky ešte nevyratrakované a tak si užívame lyžovačku v neupravenom teréne celý čas. V žľabe snehu dosť, lyžovateľný už je, ale sem tam ešte vytŕča čosi skalnato-kosodrevinové.

Žľab bol pomerne krátky. Rozmýšľame, ako sa odtiaľto teraz vyhrabať na nejaký chodník. Je tu ešte dosť kosodreviny. No nič, čaká nás mínové kosodrevinové pole a sem tam potok k tomu. Trošku sa vytrápime a klesneme na cca 1400 m.n.m.

Vpravo Dievčenský žľab

Sranda v koske

Čas ísť zase hore. V pláne je ešte Školský žľab a tak je pred nami skoro 500 výškových metrov.
Keď stojíme na okraji žľabu, pozeráme dole. Neviem, či sme netrafili správny nástup, ale toto na 35° veľmi nevyzerá.
Pár metrov vľavo sa dá do žľabu nastúpiť tiež, tak to ideme obzrieť. Vtedy som si všimla prasklinu po väčšine šírky žľabu. V hlave sa mi rozoznel lavínový alarm s rôznymi katastrofickými scenármi, keďže zatiaľ ani jeden nemáme lavínový vyhľadávač.
Meníme teda plán a zlyžujeme si po zjazdovke na Bielu púť. V podstate je to aj jedno, prašan nás aj tak neminie, aj keď o strmší žľab sme prišli.

Vedľa Lukyho diera v snehu

Ako sa zjazdovka vyrovnáva, Luky zastane a zakričí: "Pozor, škrupina."
Nerozumiem, čo hovorí a tak si s "Čooo?" lyžujem veselo ďalej. Až zrazu nelyžujem a váľam sa v snehu.
"Škrupina," zopakuje mi Luky. No, teraz už mi je to jasné.

Keď sa podvíham zo zeme, zlyžujeme posledné metre a keďže sme nič normálne nenašli otvorené, s otázkou na recepcii, či môžeme ísť dnu aj takíto (rozumej v lyžiarkach a nie poobliekaní v obleku a šatách) sa usadíme v 4* hoteli. Po drahom rizote a v Lukyho prípade kuracom rezni so zemiakovou kašou, ktoré síce bolo lacnejšie, ale ako sme zistili, bola to mini porcia, z ktorej sa veľmi nenajedol znovu obúvame lyže.

Štyri hodiny poobede, von svieti mesiac, pár minút do tmy a nás čaká ešte posledný výšľap. Mesiac svietil tak silno, že sme pár minút pred šiestou na Chopku stále bez čeloviek.

Pri svite mesiaca poslednýkrát na Chopok

Hore pripravíme lyže na zjazd, vyberáme už aj čelovky, rozlúčime sa a každý si zlyžujeme k svojmu autu.

Uff, ešte že som si už trochu zvykla na pohyb v horách po tme aj keď som sama, ináč by som asi musela zlyžovať s Lukym nazad do Jasnej, nájsť si niečo na prespatie a vyšlapať si Chopok znovu ráno, aby som sa dostala domov.

Po Chopku a 2295 výškových metroch, čo je moje denné lyžiarske maximum na lyžiach zahajujem pauzu. Nabehať síce zvládam viac, ale tie lyže sú predsa len náročnejšie. Treba dať nohy dokopy a pripraviť sa na ďalší výlet.

Trinásť hodín v Raji

Blížil sa 1. november, štátny sviatok a teda voľno v práci. Vychádza to tak smiešne v strede týždňa a tak Luky navrhne vymeniť pôvodne plánovaný veľmi skorý štart za štart v noci. Vraj si aspoň oddýchneme, kým zase bude treba ísť do práce.
Ja blázon súhlasím a tak v pondelok večer už o deviatej ležím v posteli a rozmýšľam, že o 24 hodín budem miesto spania sadať do auta, aby sme sa o 22. stretli v Ružomberku.

V utorok večer pred odchodom štrajkuje čelovka aj napriek vymeneným baterkám, tak rýchlo volám Lukymu, či mi vezme náhradnú. Bežať celú noc bez čelovky by bol teda dosť prúser.

Pár minút po jedenástej sme v Podlesku. Chvíľu sa odhodlávame vyjsť do tmy a zimy, no 23:24 štartujeme. Začiatok je behateľný, rýchlo sa zahrievam. Trošku som sa bála, aké to v noci bude, že vlastne nič nebudem vidieť. No ono to malo celé také zvláštne čaro. Nočný Prielom Hornádu s hučiacou vodou v tme pod nami. Stále veľký mesiac o druhej ráno na Tomášovskom výhľade. Nehovoriac o ferrate Kyseľ, ktorá, aspoň u mňa, na pár miestach vzbudzovala rešpekt. Hlavne primrznutejšie časti, kedy sa svojej premiéry dočkali aj mačky. Rebrík na Obrovský vodopád bol kapitola sama o sebe pri pohľade do akej výšky sa dvíha.
Po Obrovskom vodopáde už len preliezanie zamknutej bráničky a prišiel na rad Malý Kyseľ smer Suchá Belá.

Prielom Hornádu

Mesiac z Tomášovského výhľadu

Ferratka Kyseľ. Napriek divnému začiatku, kde
stále preskakujete vodu, stojí za to.

Rebrík na Obrovský vodopád

Malý Kyseľ pôsobil dosť zanedbane. Neustále prekračovanie spadnutých stromov, podliezanie snehom zapadnutých konárov, ktoré sneh s radosťou zhodili za golier a preskakovanie potoku z jednej strany na druhú nemalo konca.
Nakoniec ale predsa len potok zmizol, roklina sa otvorila a ocitli sme sa na lúke v závere Suchej Belej. Odtiaľ už len zbeh smer Pod Vtáčím hrbom a za svitania sme boli v Podlesku, kde sme v noci začali.

Prvý okruh hotový. Obzeráme reštaurácie, samozrejme o šiestej všetko zatvorené, a tak vyberáme tyčinky zo zásob v batohu. Po dojedení sa rozbiehame po zelenej značke smer Píla-Piecky až po horáreň Sokol. Časť tohto úseku ide po asfalte. Po takom niečom som veru už dlho nebežala. Posledných 10 km na asfalte som bežala niekedy v druhej polke septembra, potom som cestu vymenila za les, skaly a výškové metre.

Od horárne nás čaká dlhé mierne stúpanie cez roklinu Veľký Sokol. Stúpanie nie je prudké a tak si pekne pobehujeme až po rebríky. Záver rokliny je na Glackej ceste, kde sa napájame na červenú značku a cez Glac a Malú Poľanu zahajujeme zbeh.

Od horárne rozprávkovo

Veľký Sokol

Mám pocit, že mi včely uleteli. Obaja mlčíme a bežíme. Po dlhej dobe padne prvé slovo, keď nás smerovník posiela už len pár minút smer Píla-Piecky, kde nás čaká posledná roklina na Piecky. Do toho Luky zahlási, že ak to takto bude pokračovať, tak to vidí tak na 2,5 hodiny do cieľa a mne sa nálada hneď otočí o 180°.
Pred roklinou dávam pár glgov Kofoly, tyčinku a makáme hore.

Zase prekračovanie potoka z jednej strany na druhú. Už som si aj zvykla a vidina blízkeho konca spôsobí, že mi je úplne jedno, že občas skočím aj do potoka a tak bežím s mokrými nohami.
Po chvíli v rokline Luky zahlási, že stratil rukavice. Ja som stále nejaká nabudená z tej Kofoly a je mi dosť jedno, že to otáčame zase nazad. Neboli ďaleko a tak nám to vzdialenosť nijak extra nepridalo.

Cestou samé rebríky...

...kmene stromov...

...a drevné rebríky. Občas aj po štyroch, keď bol ľad.
Však prečo obuť mačky, keď sa môžu odniesť :D

Až na vrchol Piecky ide všetko hladko. Keď sa ale terén vyrovnáva a na Suchú Belú chýba 20 výškových metrov, nohy odmietajú fungovať. Čo teraz? Čaká nás ešte zbeh do Podlesku. Tyčinku nechcem, vidina teplého jedla je už prisilná.
Keďže som sa rozhodla, že by nebolo zlé otestovať, ako  na mňa fungujú gély ešte predtým ako sa vyberiem na niečo ešte šialenejšie a dlhšie, padla voľba naň. Z dvoch príchutí čo mám vyberám kávovú s obsahom kofeínu a soli. Gél do seba dostanem akurát na vrchu Suchej Belej pred záverečným zbehom.
Vraj to má účinkovať nejakých 45 minút, to mi akurát vydrží až dole.

Kávový padol za obeť, karamel otestujem nabudúce

Neviem či si to namýšľam alebo gél ozaj zafungoval, no bežím a beží sa dobre. Aj menšie stúpania, aj rovinky, dole kopcom si to užívam ešte viac ako ráno, aj keď to asi hlavne preto, že zmizla námraza.

V Podlesku (po tretíkrát) sme za 12 hodín 51 minút, v nohách 59,5 km a 2040 výškových metrov.
Dočkali sme sa teplého jedla, polievka a cestoviny zafungovali a tak, keď zachladnutí vyjdeme zase von a mňa trasie od zimy, bez nejakých problémov sa rozbieham na posledných pár metrov k autu.

Záver na Ranči v Podlesku

Suché oblečenie, na cestu Red bull, aby telo ešte nevypovedalo službu a odšoférovala som si to nazad domov. V Ružomberku vysadím Lukyho a pokračujem do Bystrice. Padne ďalší energeťák. Predsa len som už 35 hodín bez spánku a tak sa mi poriadne drieme. Ešte, že na ďalší deň mi stačí prísť do práce na jedenástu a môžem dospávať.

Po dokončení tohto projektu nad únavou a nedostatkom spánku ale prevláda čosi iné. Endorfíny, pocity a zážitky, ktoré ešte stále pomaly spracovávam. Naozaj som zvládla takú vzdialenosť. Nerozumiem, ako som sa k toľkým kilometrom dostala tak rýchlo. Veď to nie je tak dávno, čo som skoro vôbec nebehala.

Asi sa to ozaj nehovorí pre nič za nič, že ak veríš, že niečo dokážeš a máš to v hlave zrovnané, telo bude hlavu nasledovať.

Okruh Malou studenou dolinou, Javorovou dolinou a cez Zadné Meďodoly

Týždeň po poslednom dlhom tatranskom behu prišiel čas na ďalší projekt. Pôvodne plánovaný až na 1.11., ale ako tak sledujem aktuálne sneženie na horách, dobre sme spravili, že sme šli skôr.

Ani neviem prečo, ale mám veľmi rada Javorovú dolinu. V minulosti som si ju už dvakrát turisticky prešla v smere z Tatranskej Javoriny na Sedielko, tak ma lákalo ísť sa ňou aj prebehnúť a tentokrát k nej pridať Zadné Meďodoly, keďže tam som ešte nikdy nebola. Po drobných úpravách sme štart v Smokovci vymenili za Tatranskú Lomnicu, pridali Jahňací štít a mohli sme vyraziť.

Každé ráno vstávam o 5:30, na čo som si už zvykla. Keď sa ale v sobotu budík ozval o 3:00, nebolo mi všetko jedno. Ale po nechápavej chvíľke, že čo sa to vlastne deje som si spomenula, že ideme predsa behať do Tatier a hneď mi nálada stúpla o 200%.
Do batohu nahádzať posledné veci, pripraviť náhradné oblečenie na večer a o 4:00 je čas ísť. Vlastne je už aj trochu neskoro, cez Čertovicu budem musieť pridať.
Stretnutie s Lukym v Kráľovej Lehote, kde nechávame jeho auto a do Lomnice pokračujeme na Korálke.

V Lomnici štartujeme o 5:30.
"Luky a kde máš palice? Nezabudol si ich v aute?"
"Hej."
"Ideme sa vrátiť?"
"Mne sa nechce, to je ďaleko."
Ďaleko rozumej 200 metrov od auta. Pred nami je 48 km, ale pár metrov späť do auta je ďaleko :D Vrátili sme sa po ne.

Začneme svižne. Značku ani s čelovkami nevidíme a tak ideme pár serpentín po asfaltke, kým sa z nej začne stáčať chodník doľava. Sem-tam mierne stúpanie, rovinky, nejaké zbehy a tak hneď z rána pobehujeme. Treba to využiť, kým sa ešte dá. Pri Rainerovej útulni už je celkom vidno, znesiteľné aj bez čeloviek a tak ich odkladáme.
Nosičskou skratkou sme o chvíľu na Zamke a pod hangom obiehame prvých ľudí. Dvaja z nich nás na Téryne dobehli, kým sme raňajkovali (Či znovu raňajkovali? Keďže raňajky som mala už o 4 ráno), chystali sa na Priečne sedlo.

Ráno na Téryho chate

Po jedle, alebo nazvime to doplnením energie, keďže neviem či sa energetická tyčinka, kofola a pivo za jedlo dajú považovať, sme vybehli von. Bŕŕ, ale sme zachladli, už aby začalo stúpanie do Sedielka, nech sa zase zohrejeme.

Domáci cestou na Sedielko

Posledných pár metrov pod Sedielkom súvislá vrstva snehu. Boli v ňom ale pekné schodíky, reťaze neboli zapadnuté a tak to vyjdeme v teniskách. Vyššie ako Sedielko dnes už nebudeme, nové mačky asi nebudú mať premiéru.

Sedielko smer Malá studená dolina

V Javorovej doline skoro bez snehu

Žabie Javorové pleso

V Sedielku rýchlo fotka, obliecť bundu, keďže s predpoveďou sa nemýlili a začína pršať a utekáme dole. Zo začiatku parádny zbeh, užívam si skoky po skalných schodoch. Nižšie sa to vyrovnáva, terén sa mení a až po smerovník "Pod Muráňom" je dlhé tiahle klesanie lesom. Mne sa beží dobre aj keď stále prší, Luky depkuje a vytrvalo mlčí.

Dobiehame na odbočku do Zadných Meďodolov. Bola som na túto dolinu zvedavá, keďže ide celý čas popod Belianky, ale popravde som bola sklamaná. Neviem, či to bolo počasím alebo zdola proste Belianky nevyzerajú tak pekne ako keď sa na ne pozeráte odniekiaľ z výšky. Ale aspoň už prestalo pršať.

Meďodolský potok

Popod Belianky

Hrebeň od Kopského sedla na Javorový štít

Až do Kopského sedla dosť nudný, mierne stúpajúci chodníček. Z Kopského sedla nás to lákalo priamo na Jahňací štít, no v traverze do jeho severnej steny je dosť snehových polí. Čo už, pôjdeme hore z Brnčalky. Aspoň sme neprišli o super zbeh k Bielemu plesu a za pár minút sme na chate.

Brnčalka s Jastrabou vežou

Konečne prestávka. Od Téryny ďaleko, prázdny žalúdok sa už nejakú chvíľku ozýva. Po vystátí dlhého radu objednávame obaja kofolu a pivo, Luky si dá guľáš a ja so sklamaním zisťujem, že zemiaky nemajú a ryžu bez mäsa nepodávajú. Vyťahujem teda sáčok s ďatlami. Energia aspoň trochu doplnená, s teplým jedlom budem musieť počkať na večeru v Lomnici.

Začína ma už aj dnu v chate od zimy triasť, tak vybiehame smer Jahňací štít. Ešte že je hneď od chaty také strmé stúpanie, po pár metroch mi je zase super horúco. Po prvých reťaziach na hrebeň sa do nás opiera silný vietor, hmla na všetky strany. Rozhodnutie neísť sem priamo z Kopského sedla sa javí ako správne.

Na vrchole jedna spoločná fotka, výhľady nie sú a tak utekáme hneď dole.Zbeh na Brnčalku zase v peknom kamenistom teréne. Pomaly už začínam byť kamoška so šmykmi na suti, akurát so snehom nám to ešte spolu neklape.

Na Jahňacom

Na Brnčalke sa nezastavujeme, ešte nás čaká posledné stúpanie na Veľkú Svišťovku. Po reťaze to ide pekne behom, potom prídu serpentíny a moje nohy rezignujú. Začína riadne trápenie. Ako ráno Luky depkoval pri zbehu Javorou dolinou, na mňa to prichádza tu. Z depky ma na chvíľu vytrhne mladý kamzík bežiaci po chodníku oproti nám, potom sa ďalej opúšťam. Luky ale vytrvalo znáša moje hundranie, otázky koľko je to ešte hore a fotenie stále rovnakej Brnčalky, len aby som na chvíľu zastavila. Rovnakých fotiek stále z iného miesta mám v mobile asi 10 :D

Rozptýlenie cestou na Svišťovku

Všetko sa raz ale skončí, aj tieto nekonečné serpentíny. Na Svišťovke už ani nefotím, rozbehneme sa dole na Skalnaté pleso. Musím ale utekať opatrne, nejaká som neistá a dosť často zakopávam, neskôr radšej volím (rýchlu) chôdzu v záujme zachovania si všetkých končatín.
Na Skalnatom vyberáme čelovky, už je tma ako v rohu. Moja sa rozhodla štrajkovať. Aj keď jej ráno nič nebolo, teraz ledva svieti a tak nasledujem skoro neexistujúcu svetelnú machuľu. V lese to s takým biednym svetlom ide ťažko, záver bol ale po pekných trávach a tak sa dá fajn utekať aj po tme.

V Lomnici vypínam hodinky po 13 hodinách a 23 minútach. Nejakých 15 minút ale treba pripočítať, v Sedielku som si omylom pri obliekaní bundy pozastavila hodinky a všimla si to o 100 výškových metrov nižšie. V zázname vzniklo kúsok hluché miesto.
Nameraných pekných 48,4 km, nastúpaných 3570 výškových metrov. Vzdialenosťou a časom na nohách som si hranicu posunula zase o máličko vyššie, výškové metre zatiaľ Roháče neprekonali.
Na dno fyzických síl som sa asi ešte nedostala, psychická odolnosť ale dostala na Svišťovke zabrať. Snáď ma to zase posunie vpred :)

Od prvého behu k ultra začiatkom

"Mne sa nechce ísť behať. Ale ak chceš, poď si dať intervaly do kopca a ja ti budem stopovať čas."

Takéto čosi a podobné variácie sa sesternica napočúvala vždy, keď ma zavolala s ňou behať. Beh som ozaj nemala rada. Zdal sa mi strašne nudný a ťažký. Na strednej som si dokonca vybavila oslobodenie od telesnej. Mať v rodine zdravotníka nikdy nebolo na škodu :)
Ale na moju obranu, bolo to v čase, keď som mala problémy s chrbticou a nosila som korzet, tak som toho aj tak nemohla veľa robiť.

Na to, že s pravidelným behom som začala len tento rok v júli, pustila som sa do toho na plný plyn.


4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít

Prvý projekt prišiel hneď koncom júla. Vymyslela som si okruh prechádzajúcimi tatranskými dolinami, sedlami a chatami, ktorý dostal názov 4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít.
Bol to prvý serióznejší beh v Tatrách. Keď som bola ešte pred ním otestovať, či už dostupovanie na nohu funguje ako má, bolo to na Slavkovskom štíte. Noha nebolela, čas nebol na zahodenie a tak som sa pustila do plánovania.

Keďže smerovníky mi vypočítali strašidelný čas, chcela som štartovať zavčasu. Aby som ráno ušetrila trochu času, do Tatranskej Polianky som sa vybrala už v piatok večer. Zjedla som si večeru, sklopila zadné sedadlá v aute, vliezla do spacáku a išla spať.

Ráno som sa zobudila na ruch okolo auta. Ľudia smerujúci na Gerlach sa zbierali a horskí vodcovia si ich na autách vozili na Sliezsky dom. Vedľa mňa zaparkovali dvaja Poliaci.
"To čo?" počula som kúsok vedľa pootvoreného okienka, aby som mala čerstvý vzduch.
"To človek." odpovedal mu druhý.
Radšej som sa tvárila, že ešte spím, aby som ich nevyplašila ak sa zrazu zdvihnem zo spacáku :)

Po ich odchode som si zbalila veci a prišiel čas na svižnú rozcvičku na Sliezsky dom a ďalej na Hrebienok. V tom čase som frajerila, že raňajky predsa netreba a tak s jedným jonťákom, čo som vypila pred štartom a naplánovanými raňajkami až na Téryho chatu som šlapala čo to dá ignorujúc škvŕkanie v žalúdku... Chyba! Pod Térynou ma tak vypínalo, že som si myslela, že hore hangom sa už nedoplazím.

Po doplnení energie to cez Priečne sedlo išlo ako po masle. Na Zbojníčke krátka prestávka, znovu som do seba dostala nejaké jedlo a vydala sa smer Prielom. Na reťaziach kopec ľudí, pár z nich "zaseknutých" na mieste a tak som sa postávaniu na mieste nevyhla. Ale aspoň som si trochu oddýchla. Vedela som, že mám toho pred sebou ešte dosť.
Na Poľský hrebeň už nebolo síl na rozdávanie, ale prihovorila som sa tam jednej dvojici, s ktorými sme sa od Zamkovkého chaty obiehali a tak nám to ubiehalo rýchlo. Išli rovnaký okruh ako ja, akurát ráno začali v Starom Smokovci.

Na Zbojníčke

Výhľad z Východnej Vysokej

Na Východnú Vysokú prišla kríza, tempo pomalšie ako slimákovské, štýlom pár krokov vpred, prestávka. Po doplnení cukru na vrchole som zase ožila a a užívala si parádny zbeh z vrcholu celou Velickou dolinou až do Tatranskej Polianky.
Po dobehnutí k autu som bola nadšená a hneď som vymýšľala, kam by som išla na budúce.

V auguste ale čas na horské behy nevyšiel. Na poslednú chvíľu som sa dala nahovoriť na štafetu Od Tatier k Dunaju a tak som si s kolegami zabehla 345 km a predtým sa snažila nabehať kilometrov po rovine čo to šlo.

V cieli Od Tatier k Dunaju

Rozbeh poľskými Tatrami

No a po týchto asfaltových kilometroch sa mi do cesty priplietol ultráč Luky... Alebo teda, asi ja jemu :D keďže som na jeho blogu o behu Západnými Tatrami nechala koment, že tam mám v pláne ísť aj ja hrebeňovku :) A tak som mala parťáka na svoj ďalší projekt. Ešte predtým sme si ale dali spoločne jeden kratší 31 km beh poľskými Tatrami cez 3 jaskyne, halu Ornak, Temniak, Kresanicu a Malolaczniak.

Luky už napísal dlhší report na svojom blogu, tak to takto cez odkazy zneužijem, nech sa dostanem k súčasnejším behom.

Svalovka ako hrom. Ešte aj doma sa mi snívalo, že bežím a nevládzem, na čo som sa zobudila v posteli a zistila, že ma fakt bolia nohy a nevládzem sa prevrátiť na druhý bok :D No nič, mala som týždeň, aby som dala nohy dokopy. Čakali nás Roháče.

Okrem bežcov sme dnes aj jaskyniari

Na hrebeni snehu dosť, tenisková lyžovačka mohla začať

Roháčska hrebeňovka

41 km hrebeňovka s prevýšením 3700 metrov so štartom pri horárni na Bielej skale a cieľom v Podbanskom. Celé nám to trvalo 13 hodín a 15 minút. Tak isto

O tejto hrebeňovke som začala snívať niekedy pred 2 rokmi. Aj keď vtedy som si nemyslela, že to pôjde tak rýchlo a že budem čokoľvek z toho bežať. Len som to chcela celé naraz prejsť aj keby som to mala ísť tých 23 hodín ako to smerovníky píšu.

Ale potom som natrafila na výzvu Jana Bartasa a bolo. Prečo to chcieť len celé naraz prejsť, keď sa dá aj bežať a tak cieľom bolo proste to prebehnúť čo najrýchlejšie. Čakala som síce o niečo rýchlejší čas ako bol, asi som mala priveľké oči na to, že som behala cca 2,5 mesiaca. Určite si to ale o rok znovu zopakujem a skúsim sa vyhnúť odpáleniam ako na taký Klin, kedy hlava nemala so mnou zľutovanie a pekne mi vynadala :)
V Bystrom sedle sa po doplnení cukru ale presa len nejaké posledné zvyšky síl nazbierali a stačili na posledné výškové metre na Bystrú a následný zbeh Kamenistou dolinou do Podbanského.

Znovu pekný report u Lukyho a ja sa presuniem k ďalšiemu projektu.

Časť hrebeňa čo už máme za sebou

Na Volovci. 20 km v nohách. Ďalších 20 pred nami.

Malou a Veľkou studenou dolinou alias prvý ultra beh

Po dvojtýždňovej prestávke od projektov a zameraní sa na tréning 3000 výškových metrov týždenne (hneď po tom, ako mi začali znovu fungovať nohy) prišiel ďalší projekt. Po poľských a Západných Tatrách som sa tento raz vybrala sama do Vysokých Tatier.

Pôvodne som si chcela zopakovať letný projekt 4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít. Predsa len som už mala čosi odvtedy nabehané a metre nastúpané, tak ma zaujímalo čo to spravilo. Nakoniec som to ale zavrhla kvôli snehu, keďže mačky na tenisky som ešte nemala a predstava ísť v teniskách Priečne sedlo a Prielom sa mi nepozdávala.
Časť trasy ale bola rovnaká. Štart z Tatranskej Polianky cez Sliezsky dom, Hrebienok na Téryho chatu. Po lete som sa poučila a dala som si raňajky, na Hrebienku prvú kofolu a na Téryho chatu to šlo bez problémov. Dopĺňanie jedla počas behu Vás môže deliť od toho, či si beh užijete alebo ho len s vypätím síl dokončíte.

Obed na Téryne

V Malej studenej doline pripekalo slniečko

Po obede na Téryho chate prišiel zbeh dole Malou studenou dolinou.
Keď som si išla pekný technický zbeh zo Zamkovského chaty a skákala z jednej skaly na druhú, pani oproti vyvalila oči: "Slečna nebežteee, spadnete." Nespadla som, prekvapivo, a bežala ďalej. Nebol čas flákať sa, čakala ma Veľká studená dolina so Zbojníčkou.

Nevedela som, čo od toho môžem čakať, túto dolinu som si len raz zlyžovala minulú zimu. Stúpanie ale veľmi príjemné. Cestou som stretla dvoch nosičov, do reči im nebolo, keď som ich obiehala s mojím mini batohom.
Na Zbojníčke posledná prestávka, nejaké jedlo, kofola a pivo. Po celom dni mlčania som si na chate vyhliadla obete a prisadla si k dvom chlapíkom Čechom a prehodila sme pár slov.

Na Zbojníčke už moc slnka nebolo a pofukoval vietor

Zbeh zo Zbojníčky som si fakt užívala. Ani by som nezastavovala, ale kúsok nad reťazami sedel mladší z dvoch nosičov a prihovoril sa mi, či mu môžem pomôcť. Celý náklad sa mu nejak navážil dozadu a nemohol vstať, čo ho to pri každom pokuse prevážilo dozadu. Vyskočila som na skalu za neho, zaprela som sa a potisla mu náklad dopredu na chrbát. Misia úspešná. Zdvihol sa a pokračoval ďalej a ja teda tiež.

Po dobehnutí na Hrebienok pozerám na hodinky. Núdzový plán bol beh z Hrebienka do Smokovca a cesta vláčikom k autu do Tatranskej Polianky. Ale mám v nohách 35 km, času stále dosť, ešte som aj vládala, tak som šla ďalej po magistrále.

Cesta na Sliezsky dom bola nekonečná. Slnko mi svietilo do očí, na to že je október, tak ešte poriadne pripekalo.
Asi ešte nikdy som sa tak netešila, keď som Sliezsky zbadala, ako teraz. Vedela som, že teraz ma čaká už "len" necelý 5 km zbeh do Tatranskej Polianky. Mala som ale nejaký divný pocit, že mám celé telo akosi vpredu a nohy vlečiem minimálne 10 metrov za sebou. Čakala som, že sa každú chvíľu potknem a natiahnem sa na zemi. Pády sa nakoniec nekonali.

Po 10 hodinách a 43 minútach vypínam pri aute hodinky. V nohách 47 km a 2800 výškových metrov.
Luky mi minule v Roháčoch hovoril, že ultra je všetko, čo je dlhšie ako maratónskych 42 km. V Roháčoch sme mali 41 km a tak som to tesne minula.

Po tomto dni sa už ultráčom môžem nazvať aj ja. Akokoľvek nepochopiteľné pre moju hlavu zatiaľ je, že kedy sa toto vlastne stalo...