Okruh Malou studenou dolinou, Javorovou dolinou a cez Zadné Meďodoly

Týždeň po poslednom dlhom tatranskom behu prišiel čas na ďalší projekt. Pôvodne plánovaný až na 1.11., ale ako tak sledujem aktuálne sneženie na horách, dobre sme spravili, že sme šli skôr.

Ani neviem prečo, ale mám veľmi rada Javorovú dolinu. V minulosti som si ju už dvakrát turisticky prešla v smere z Tatranskej Javoriny na Sedielko, tak ma lákalo ísť sa ňou aj prebehnúť a tentokrát k nej pridať Zadné Meďodoly, keďže tam som ešte nikdy nebola. Po drobných úpravách sme štart v Smokovci vymenili za Tatranskú Lomnicu, pridali Jahňací štít a mohli sme vyraziť.

Každé ráno vstávam o 5:30, na čo som si už zvykla. Keď sa ale v sobotu budík ozval o 3:00, nebolo mi všetko jedno. Ale po nechápavej chvíľke, že čo sa to vlastne deje som si spomenula, že ideme predsa behať do Tatier a hneď mi nálada stúpla o 200%.
Do batohu nahádzať posledné veci, pripraviť náhradné oblečenie na večer a o 4:00 je čas ísť. Vlastne je už aj trochu neskoro, cez Čertovicu budem musieť pridať.
Stretnutie s Lukym v Kráľovej Lehote, kde nechávame jeho auto a do Lomnice pokračujeme na Korálke.

V Lomnici štartujeme o 5:30.
"Luky a kde máš palice? Nezabudol si ich v aute?"
"Hej."
"Ideme sa vrátiť?"
"Mne sa nechce, to je ďaleko."
Ďaleko rozumej 200 metrov od auta. Pred nami je 48 km, ale pár metrov späť do auta je ďaleko :D Vrátili sme sa po ne.

Začneme svižne. Značku ani s čelovkami nevidíme a tak ideme pár serpentín po asfaltke, kým sa z nej začne stáčať chodník doľava. Sem-tam mierne stúpanie, rovinky, nejaké zbehy a tak hneď z rána pobehujeme. Treba to využiť, kým sa ešte dá. Pri Rainerovej útulni už je celkom vidno, znesiteľné aj bez čeloviek a tak ich odkladáme.
Nosičskou skratkou sme o chvíľu na Zamke a pod hangom obiehame prvých ľudí. Dvaja z nich nás na Téryne dobehli, kým sme raňajkovali (Či znovu raňajkovali? Keďže raňajky som mala už o 4 ráno), chystali sa na Priečne sedlo.

Ráno na Téryho chate

Po jedle, alebo nazvime to doplnením energie, keďže neviem či sa energetická tyčinka, kofola a pivo za jedlo dajú považovať, sme vybehli von. Bŕŕ, ale sme zachladli, už aby začalo stúpanie do Sedielka, nech sa zase zohrejeme.

Domáci cestou na Sedielko

Posledných pár metrov pod Sedielkom súvislá vrstva snehu. Boli v ňom ale pekné schodíky, reťaze neboli zapadnuté a tak to vyjdeme v teniskách. Vyššie ako Sedielko dnes už nebudeme, nové mačky asi nebudú mať premiéru.

Sedielko smer Malá studená dolina

V Javorovej doline skoro bez snehu

Žabie Javorové pleso

V Sedielku rýchlo fotka, obliecť bundu, keďže s predpoveďou sa nemýlili a začína pršať a utekáme dole. Zo začiatku parádny zbeh, užívam si skoky po skalných schodoch. Nižšie sa to vyrovnáva, terén sa mení a až po smerovník "Pod Muráňom" je dlhé tiahle klesanie lesom. Mne sa beží dobre aj keď stále prší, Luky depkuje a vytrvalo mlčí.

Dobiehame na odbočku do Zadných Meďodolov. Bola som na túto dolinu zvedavá, keďže ide celý čas popod Belianky, ale popravde som bola sklamaná. Neviem, či to bolo počasím alebo zdola proste Belianky nevyzerajú tak pekne ako keď sa na ne pozeráte odniekiaľ z výšky. Ale aspoň už prestalo pršať.

Meďodolský potok

Popod Belianky

Hrebeň od Kopského sedla na Javorový štít

Až do Kopského sedla dosť nudný, mierne stúpajúci chodníček. Z Kopského sedla nás to lákalo priamo na Jahňací štít, no v traverze do jeho severnej steny je dosť snehových polí. Čo už, pôjdeme hore z Brnčalky. Aspoň sme neprišli o super zbeh k Bielemu plesu a za pár minút sme na chate.

Brnčalka s Jastrabou vežou

Konečne prestávka. Od Téryny ďaleko, prázdny žalúdok sa už nejakú chvíľku ozýva. Po vystátí dlhého radu objednávame obaja kofolu a pivo, Luky si dá guľáš a ja so sklamaním zisťujem, že zemiaky nemajú a ryžu bez mäsa nepodávajú. Vyťahujem teda sáčok s ďatlami. Energia aspoň trochu doplnená, s teplým jedlom budem musieť počkať na večeru v Lomnici.

Začína ma už aj dnu v chate od zimy triasť, tak vybiehame smer Jahňací štít. Ešte že je hneď od chaty také strmé stúpanie, po pár metroch mi je zase super horúco. Po prvých reťaziach na hrebeň sa do nás opiera silný vietor, hmla na všetky strany. Rozhodnutie neísť sem priamo z Kopského sedla sa javí ako správne.

Na vrchole jedna spoločná fotka, výhľady nie sú a tak utekáme hneď dole.Zbeh na Brnčalku zase v peknom kamenistom teréne. Pomaly už začínam byť kamoška so šmykmi na suti, akurát so snehom nám to ešte spolu neklape.

Na Jahňacom

Na Brnčalke sa nezastavujeme, ešte nás čaká posledné stúpanie na Veľkú Svišťovku. Po reťaze to ide pekne behom, potom prídu serpentíny a moje nohy rezignujú. Začína riadne trápenie. Ako ráno Luky depkoval pri zbehu Javorou dolinou, na mňa to prichádza tu. Z depky ma na chvíľu vytrhne mladý kamzík bežiaci po chodníku oproti nám, potom sa ďalej opúšťam. Luky ale vytrvalo znáša moje hundranie, otázky koľko je to ešte hore a fotenie stále rovnakej Brnčalky, len aby som na chvíľu zastavila. Rovnakých fotiek stále z iného miesta mám v mobile asi 10 :D

Rozptýlenie cestou na Svišťovku

Všetko sa raz ale skončí, aj tieto nekonečné serpentíny. Na Svišťovke už ani nefotím, rozbehneme sa dole na Skalnaté pleso. Musím ale utekať opatrne, nejaká som neistá a dosť často zakopávam, neskôr radšej volím (rýchlu) chôdzu v záujme zachovania si všetkých končatín.
Na Skalnatom vyberáme čelovky, už je tma ako v rohu. Moja sa rozhodla štrajkovať. Aj keď jej ráno nič nebolo, teraz ledva svieti a tak nasledujem skoro neexistujúcu svetelnú machuľu. V lese to s takým biednym svetlom ide ťažko, záver bol ale po pekných trávach a tak sa dá fajn utekať aj po tme.

V Lomnici vypínam hodinky po 13 hodinách a 23 minútach. Nejakých 15 minút ale treba pripočítať, v Sedielku som si omylom pri obliekaní bundy pozastavila hodinky a všimla si to o 100 výškových metrov nižšie. V zázname vzniklo kúsok hluché miesto.
Nameraných pekných 48,4 km, nastúpaných 3570 výškových metrov. Vzdialenosťou a časom na nohách som si hranicu posunula zase o máličko vyššie, výškové metre zatiaľ Roháče neprekonali.
Na dno fyzických síl som sa asi ešte nedostala, psychická odolnosť ale dostala na Svišťovke zabrať. Snáď ma to zase posunie vpred :)

Od prvého behu k ultra začiatkom

"Mne sa nechce ísť behať. Ale ak chceš, poď si dať intervaly do kopca a ja ti budem stopovať čas."

Takéto čosi a podobné variácie sa sesternica napočúvala vždy, keď ma zavolala s ňou behať. Beh som ozaj nemala rada. Zdal sa mi strašne nudný a ťažký. Na strednej som si dokonca vybavila oslobodenie od telesnej. Mať v rodine zdravotníka nikdy nebolo na škodu :)
Ale na moju obranu, bolo to v čase, keď som mala problémy s chrbticou a nosila som korzet, tak som toho aj tak nemohla veľa robiť.

Na to, že s pravidelným behom som začala len tento rok v júli, pustila som sa do toho na plný plyn.


4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít

Prvý projekt prišiel hneď koncom júla. Vymyslela som si okruh prechádzajúcimi tatranskými dolinami, sedlami a chatami, ktorý dostal názov 4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít.
Bol to prvý serióznejší beh v Tatrách. Keď som bola ešte pred ním otestovať, či už dostupovanie na nohu funguje ako má, bolo to na Slavkovskom štíte. Noha nebolela, čas nebol na zahodenie a tak som sa pustila do plánovania.

Keďže smerovníky mi vypočítali strašidelný čas, chcela som štartovať zavčasu. Aby som ráno ušetrila trochu času, do Tatranskej Polianky som sa vybrala už v piatok večer. Zjedla som si večeru, sklopila zadné sedadlá v aute, vliezla do spacáku a išla spať.

Ráno som sa zobudila na ruch okolo auta. Ľudia smerujúci na Gerlach sa zbierali a horskí vodcovia si ich na autách vozili na Sliezsky dom. Vedľa mňa zaparkovali dvaja Poliaci.
"To čo?" počula som kúsok vedľa pootvoreného okienka, aby som mala čerstvý vzduch.
"To človek." odpovedal mu druhý.
Radšej som sa tvárila, že ešte spím, aby som ich nevyplašila ak sa zrazu zdvihnem zo spacáku :)

Po ich odchode som si zbalila veci a prišiel čas na svižnú rozcvičku na Sliezsky dom a ďalej na Hrebienok. V tom čase som frajerila, že raňajky predsa netreba a tak s jedným jonťákom, čo som vypila pred štartom a naplánovanými raňajkami až na Téryho chatu som šlapala čo to dá ignorujúc škvŕkanie v žalúdku... Chyba! Pod Térynou ma tak vypínalo, že som si myslela, že hore hangom sa už nedoplazím.

Po doplnení energie to cez Priečne sedlo išlo ako po masle. Na Zbojníčke krátka prestávka, znovu som do seba dostala nejaké jedlo a vydala sa smer Prielom. Na reťaziach kopec ľudí, pár z nich "zaseknutých" na mieste a tak som sa postávaniu na mieste nevyhla. Ale aspoň som si trochu oddýchla. Vedela som, že mám toho pred sebou ešte dosť.
Na Poľský hrebeň už nebolo síl na rozdávanie, ale prihovorila som sa tam jednej dvojici, s ktorými sme sa od Zamkovkého chaty obiehali a tak nám to ubiehalo rýchlo. Išli rovnaký okruh ako ja, akurát ráno začali v Starom Smokovci.

Na Zbojníčke

Výhľad z Východnej Vysokej

Na Východnú Vysokú prišla kríza, tempo pomalšie ako slimákovské, štýlom pár krokov vpred, prestávka. Po doplnení cukru na vrchole som zase ožila a a užívala si parádny zbeh z vrcholu celou Velickou dolinou až do Tatranskej Polianky.
Po dobehnutí k autu som bola nadšená a hneď som vymýšľala, kam by som išla na budúce.

V auguste ale čas na horské behy nevyšiel. Na poslednú chvíľu som sa dala nahovoriť na štafetu Od Tatier k Dunaju a tak som si s kolegami zabehla 345 km a predtým sa snažila nabehať kilometrov po rovine čo to šlo.

V cieli Od Tatier k Dunaju

Rozbeh poľskými Tatrami

No a po týchto asfaltových kilometroch sa mi do cesty priplietol ultráč Luky... Alebo teda, asi ja jemu :D keďže som na jeho blogu o behu Západnými Tatrami nechala koment, že tam mám v pláne ísť aj ja hrebeňovku :) A tak som mala parťáka na svoj ďalší projekt. Ešte predtým sme si ale dali spoločne jeden kratší 31 km beh poľskými Tatrami cez 3 jaskyne, halu Ornak, Temniak, Kresanicu a Malolaczniak.

Luky už napísal dlhší report na svojom blogu, tak to takto cez odkazy zneužijem, nech sa dostanem k súčasnejším behom.

Svalovka ako hrom. Ešte aj doma sa mi snívalo, že bežím a nevládzem, na čo som sa zobudila v posteli a zistila, že ma fakt bolia nohy a nevládzem sa prevrátiť na druhý bok :D No nič, mala som týždeň, aby som dala nohy dokopy. Čakali nás Roháče.

Okrem bežcov sme dnes aj jaskyniari

Na hrebeni snehu dosť, tenisková lyžovačka mohla začať

Roháčska hrebeňovka

41 km hrebeňovka s prevýšením 3700 metrov so štartom pri horárni na Bielej skale a cieľom v Podbanskom. Celé nám to trvalo 13 hodín a 15 minút. Tak isto

O tejto hrebeňovke som začala snívať niekedy pred 2 rokmi. Aj keď vtedy som si nemyslela, že to pôjde tak rýchlo a že budem čokoľvek z toho bežať. Len som to chcela celé naraz prejsť aj keby som to mala ísť tých 23 hodín ako to smerovníky píšu.

Ale potom som natrafila na výzvu Jana Bartasa a bolo. Prečo to chcieť len celé naraz prejsť, keď sa dá aj bežať a tak cieľom bolo proste to prebehnúť čo najrýchlejšie. Čakala som síce o niečo rýchlejší čas ako bol, asi som mala priveľké oči na to, že som behala cca 2,5 mesiaca. Určite si to ale o rok znovu zopakujem a skúsim sa vyhnúť odpáleniam ako na taký Klin, kedy hlava nemala so mnou zľutovanie a pekne mi vynadala :)
V Bystrom sedle sa po doplnení cukru ale presa len nejaké posledné zvyšky síl nazbierali a stačili na posledné výškové metre na Bystrú a následný zbeh Kamenistou dolinou do Podbanského.

Znovu pekný report u Lukyho a ja sa presuniem k ďalšiemu projektu.

Časť hrebeňa čo už máme za sebou

Na Volovci. 20 km v nohách. Ďalších 20 pred nami.

Malou a Veľkou studenou dolinou alias prvý ultra beh

Po dvojtýždňovej prestávke od projektov a zameraní sa na tréning 3000 výškových metrov týždenne (hneď po tom, ako mi začali znovu fungovať nohy) prišiel ďalší projekt. Po poľských a Západných Tatrách som sa tento raz vybrala sama do Vysokých Tatier.

Pôvodne som si chcela zopakovať letný projekt 4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít. Predsa len som už mala čosi odvtedy nabehané a metre nastúpané, tak ma zaujímalo čo to spravilo. Nakoniec som to ale zavrhla kvôli snehu, keďže mačky na tenisky som ešte nemala a predstava ísť v teniskách Priečne sedlo a Prielom sa mi nepozdávala.
Časť trasy ale bola rovnaká. Štart z Tatranskej Polianky cez Sliezsky dom, Hrebienok na Téryho chatu. Po lete som sa poučila a dala som si raňajky, na Hrebienku prvú kofolu a na Téryho chatu to šlo bez problémov. Dopĺňanie jedla počas behu Vás môže deliť od toho, či si beh užijete alebo ho len s vypätím síl dokončíte.

Obed na Téryne

V Malej studenej doline pripekalo slniečko

Po obede na Téryho chate prišiel zbeh dole Malou studenou dolinou.
Keď som si išla pekný technický zbeh zo Zamkovského chaty a skákala z jednej skaly na druhú, pani oproti vyvalila oči: "Slečna nebežteee, spadnete." Nespadla som, prekvapivo, a bežala ďalej. Nebol čas flákať sa, čakala ma Veľká studená dolina so Zbojníčkou.

Nevedela som, čo od toho môžem čakať, túto dolinu som si len raz zlyžovala minulú zimu. Stúpanie ale veľmi príjemné. Cestou som stretla dvoch nosičov, do reči im nebolo, keď som ich obiehala s mojím mini batohom.
Na Zbojníčke posledná prestávka, nejaké jedlo, kofola a pivo. Po celom dni mlčania som si na chate vyhliadla obete a prisadla si k dvom chlapíkom Čechom a prehodila sme pár slov.

Na Zbojníčke už moc slnka nebolo a pofukoval vietor

Zbeh zo Zbojníčky som si fakt užívala. Ani by som nezastavovala, ale kúsok nad reťazami sedel mladší z dvoch nosičov a prihovoril sa mi, či mu môžem pomôcť. Celý náklad sa mu nejak navážil dozadu a nemohol vstať, čo ho to pri každom pokuse prevážilo dozadu. Vyskočila som na skalu za neho, zaprela som sa a potisla mu náklad dopredu na chrbát. Misia úspešná. Zdvihol sa a pokračoval ďalej a ja teda tiež.

Po dobehnutí na Hrebienok pozerám na hodinky. Núdzový plán bol beh z Hrebienka do Smokovca a cesta vláčikom k autu do Tatranskej Polianky. Ale mám v nohách 35 km, času stále dosť, ešte som aj vládala, tak som šla ďalej po magistrále.

Cesta na Sliezsky dom bola nekonečná. Slnko mi svietilo do očí, na to že je október, tak ešte poriadne pripekalo.
Asi ešte nikdy som sa tak netešila, keď som Sliezsky zbadala, ako teraz. Vedela som, že teraz ma čaká už "len" necelý 5 km zbeh do Tatranskej Polianky. Mala som ale nejaký divný pocit, že mám celé telo akosi vpredu a nohy vlečiem minimálne 10 metrov za sebou. Čakala som, že sa každú chvíľu potknem a natiahnem sa na zemi. Pády sa nakoniec nekonali.

Po 10 hodinách a 43 minútach vypínam pri aute hodinky. V nohách 47 km a 2800 výškových metrov.
Luky mi minule v Roháčoch hovoril, že ultra je všetko, čo je dlhšie ako maratónskych 42 km. V Roháčoch sme mali 41 km a tak som to tesne minula.

Po tomto dni sa už ultráčom môžem nazvať aj ja. Akokoľvek nepochopiteľné pre moju hlavu zatiaľ je, že kedy sa toto vlastne stalo...

Kde bolo, tam bolo...

 ...bola raz jedna lezkyňa, ktorá sa na bežkyňu zmenila. Ale poďme pekne od začiatku...

Nie je to tak dávno, čo som sa pohybovala v zahraničí. Rovinatom zahraničí. Po roku v Dánsku, kde najvyšší bod dosahuje 171 m.n.m. a chvíľke v Londýne, som sa ale predsa len vrátila domov. To som ešte netušila čo ma tu čaká.

Dánska rovina v Odense

Síce som sa po horách túlala od malička, po dlhšej turistickej pauze chvíľu trvalo, kým som sa znovu dostala do hôr. Zlom nastal presne 25.7.2015. Keďže som v okolí nemala zrovna horomilov, parťáka som našla na Facebooku a vybrali sme sa na Kôprovský štít. Vraj na začiatok bude akurát.

Na Kôprovskom štíte

Doteraz si pamätám tie pocity, keď som sa dostala hore. Stálo to za ten skorý budíček (ktorý vlastne vôbec nebol skorý, keď si to porovnám s nadchádzajúcimi šialenosťami, že budíček o 1:00 a tak :D), aj za tie boľavé nohy nezvyknuté na kopce, aj za ten dážď, ktorý nás chytil 20 minút od auta.
A potom už to išlo so mnou dole vodou...či hore kopcom?

O týždeň neskôr Bystrá lávka, potom Rysy, Kriváň, Furkotský štít, Končistá, Satan, Lomničák. Značka-neznačka, do zimy som šla kamkoľvek, keď sa naskytla príležitosť.
Tatry mi tak prirástli k srdcu, že predstava, že po príchode zimy musím čakať do leta, kým zase niekam pôjdem, sa mi vôbec nepáčila. A tak som si kúpila mačky, cepín, zimné topánky a pár dní pred Vianocami som si vyšla na Gerlach. Taký ideálny terén na prvú ozajstnú zimnú túru, kde si človek zvykne na zimné podmienky :)

Stúpanie Batizovskou dolinou k nástupu na Gerlach

Po pár túrach na lane (základnú výbavu na lezenie som si nakúpila ešte na jeseň) som si čoraz viac užívala, že takto sa dostanem na miesta, kam sa človek len tak bežne na prechádzku nevyberie. Na jeseň som si prešla základmi istenia a lezenia a od apríla 2016 prišla neskutočná skalkárska závislosť. V priemere 2x do týždňa som až do konca septembra visela kdesi na lane. Popri lezení na skalkách ani Tatry na seba nenechali dlho čakať. Velický zub, Žabí kôň, Volia veža...pekné to začiatky.

Zlaňák z Malej Dračej hlavy

Dolez na Velický zub

Ihla v Patrii

Keď nájdete svoju spriaznenú dušu...

...ktorá je za každé šialenstvo :D

Keď už bolo chladno na lezenie vonku, na rad prišla aj umelá stena. Zo začiatku to bol fakt boj, ale chuť a motivácia liezť boli tak silné, že som sa v telocvični trápila celú zimu aj 3x do týždňa a mozoľov na rukách som mala toľko, že sa už nedali ani spočítať. Také ruky drevorubača ako mi raz bolo povedané :)

Zima 2016/2017 priniesla k častému lezeniu v telocvični aj kopec skialpinistických zážitkov z Tatier. Neporovnateľné  s tými pár razmi čo som sa rok predtým polyžovala na Ďumbieri. Zážitky od západu slnka na Malom ľadovom štíte, následnému zliezaniu do Sedielka a lyžovačke po tme s čelovkou dole Malou studenou dolinou, neskutočný prašan pod Furkotským štítom či učenie sa otočiek v traverze v Centrálnom žľabe na Vysokú (však prečo si vyberať niečo jednoduchšie na začiatok všakže :D) sú fakt nezabudnuteľné.

Začiatky boli ťažké :D zo Žltej lávky do Veľkej studenej doliny

Hore Mlynickou dolinou

Západ slnka na Malom ľadovom štíte

Po lyžiarsko-lezeckej zime som sa super rozlezená dostala z telocvične na skalky, kde sa podarilo preliezť pár pekných ciest. Medzi moje obľúbené určite patrí Paklenica (5+) a Sedem cností (6) na Dreveníku, kde tá 6tka bola vlastne moja najťažšia vylezená cesta.

Bohužiaľ k športu patria aj zranenia. Len pár dní po tom, čo som si vyliezla svoju najťažšiu cestu, prišli presilené šľachy na ľavom predlaktí. Prekvapivo to nebolo z lezenia. Začalo to celé na bicykli, no lezením aj cez bolesť som ruku úplne dorazila a skončila som na 2 týždne s rukou v dlahe a ďalšie 3 týždne v kľudovom nelezeckom režime.
Pre niekoho, kto už vyše roka lezie minimálne 2x týždenne to bola ozaj dlhá prestávka. Po nej som sa vrhla na lezenie znovu, avšak oslabená ruka po takej dobe nič nerobenia neposlúchala tak, ako som chcela. Raz neposlúchla až tak, že som pri lezení na Kalamárke zhučala zo skaly na zem ešte pod prvým istením a skončila som s narazenou pätou, čo viedlo k ďalšej pauze. Pomedzi úrazy a nelezenie som akosi prišla aj o spolulezca zo zimy, a tak keď som už vedela bezbolestne kráčať, som sa raz rozbehla...

Behala som aj predtým, no veľmi nepravidelne. Vždy to bolo o tom, že ak bolo kde a s kým, tak som len liezla a občas som z núdze o udržanie aspoň akej-takej kondičky išla behať. Teraz sa mi ale bežalo nejak inak. Lepšie. A tak som behala. Najprv pár stoviek kilometrov po rovine po asfalte. Potom som raz mala obrovskú chuť ísť do Tatier, mala som tam vymyslený projekt "4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít" s dĺžkou 35 km a 2700 výškovými metrami. Tak som si zbalila mini batoh a vybehla. Po tomto behu som sa cítila, že dokážem hádam všetko :D bola to najdlhšia vzdialenosť, čo som prebehla/odkráčala v prudkých stúpaniach.

Myslím, že to bol moment, kedy som úplne prepadla behu a stala sa viac bežkyňou ako lezkyňou. Stále aj leziem, ale oooveľa menej a to vtedy, keď práve nebehám. Trvalo ešte pár týždňov, kým som nabehala nejaké kilometre na asfalte, no potom som sa presunula do kopcov. Vymenila som moju asfaltovú tréningovú trasu Kremnička-Badín a späť za Panský diel, Urpín a Ďumbier, sledovanie tempa min/km som vymenila za cieľ 3000 výškových metrov týždenne, čo moju závislosť ešte prehĺbilo a "núti" ma to behať stále dlhšie, vyššie a ďalej. Čo sa ukázalo aj na pár ďalších bežeckých projektoch, ktoré som už stihla absolvovať.

Hrebeň Roháčov, jeden z bežeckých projektov

Ale o tých zase neskôr :)