Tréningová Veľká Fatra a Nízke Tatry

Len občas sa ma niekto pýta, či ma to baví chodiť stále na Ďumbier, keď som tam už bola toľkokrát. Odpoveď je celkom jednoduchá. Baví. Ďumbier je proste taká moja srdcovka. Taký domáci kopec, ktorý mám blízko a kam sa môžem ísť prebehnúť aj keď nemám veľa času.


Pred Ďumbierom bola ale predsa len jedna zmena. Projekt Veľká Fatra. Vo Fatre som bola minulý rok asi 2x. Také krátke prechádzky z Donovalov na Zvolen. Aké krásy skrýva tento hrebeň som doteraz nevedela.


Vymyslenú som mala trasu z Donovalov cez Zvolen do Nižnej Revúcej, odtiaľ na Rakytov a následne po hrebeni až po Krížnu so zbehom na Staré hory. Lukymu som tento plán cez zimu spomínala a dohodli sme sa, že tento rok si to prejdeme. Trošku sme ale trasu upravili, aby bol začiatok a cieľ na jednom mieste. Mal z toho byť okruh zo Starých hôr cez Majerovu skalu po Rakytov, dole do Nižnej Revúcej, cez Končitú a Zvolen na Donovaly a odtiaľ po zelenej cez Vrchlúku a Krčahy znovu na Staré hory.

V sobotu ráno sa stretávame na Starých horách. Luky našiel ešte ďalších parťákov a tak v trojici začíname o 5:45 šlapať na Majerovu skalu. Výživných 800 výškových metrov hneď na začiatok.

Luky s Lukášom sú poriadne mašiny. Niet sa čomu čudovať, keď Luky už skoro rok funguje na priemere 1000 výškových metrov denne. Ja po mojej zime mám naopak čo robiť. Od Majerovej skaly ma začína chytať celkom depka. Lukyho som začala posielať preč, ale nedal sa.

Nakoniec dôjdeme na Krížnu. Po zvážení vyhlasujem, nech pokračujú a poriadne sa prebehnú. Dnes to u mňa ešte nie je na také výkony. Aspoň nie v ich tempe.

Chalani teda utekajú ďalej, ja si dávam na Krížnej krátku foto pauzu. Dobijem baterky a pokračujem ďalej svojím tempom. V pláne mám pokračovať podľa pôvodného plánu kam to pôjde. Či už by to bola Chata pod Borišovom alebo až na Donovaly.

Majerova skala od Krížnej

 

Krásne behateľný hrebeň. Keď sa zlepší kondička samozrejme :D

Od Krížnej sa rozbehnem smer Ostredok. Hrebeň je krásny trávnatý a mierne vlnitý. O chvíľu som tam a pozerám, čo mám ďalej pred sebou. Ukazuje sa Ploská aj Borišov, vykúka aj červená strecha Chaty pod Borišovom.

Hoci sa už Ploská javí dosť blízko, smerovník ukazuje ešte celkom vysoké časy. Obzerám tmavé mraky, ktoré sa okolo mňa zbiehajú. Na dnes hlásili nejaké búrky, ale nemali by prísť tak skoro. Počasie má ale predpoveď na háku a cítim prvé jemné kvapky. No nič, dnes velím radšej na ústup.

Dnes potiaľto, ale ja sa znovu vrátim

 

Borišov aj s chatou na dohľad, veru ma mrzelo pokračovať ďalej

Kým som sa vrátila po Krížnu, po kvapkách nebolo už ani stopy. Zamrzelo ma, že sa už vraciam. Hmm, žeby som sa zase otočila, vrátila sa na Ostredok a pokračovala ďalej? Nakoniec vyhráva rozum.

Kúsok pod Krížnou si ale všimnem odbočku na Rybovské sedlo, vraj 30 minút. Vyberiem sa tam teda pozrieť, čo je to za terén, keď je to v zime také lavinózne. Z hrebeňa začne chodník prudko klesať. Utekám dole, keď počujem okolo seba stále hlasnejšie šuchotanie. Ups, tak predsa začína pršať. Zase raz sa teda predčasne otáčam a ponáhľam sa naspäť na hrebeň. Odtiaľ ma už čaká len krásny a dlhý zbeh. Najprv po tráve až po Majerovu skalu, potom technický terén smer Staré hory.

Niekde nad Rybovským sedlom

Začína pršať stále silnejšie a tak utekám čo to dá. Všade je už celkom slušné blato a pošmyknem sa prvýkrát. Šmyk ustojím a utekám ďalej. Zo skál a lesa sa dostávam na zvážnice ponad Staré hory. Po ceste sa už valí voda v potôčikoch, všade samé blato. Šmyknem sa druhýkrát. Tentokrát už nemám to šťastie a posadí ma do blata. Už mi je to ale všetko jedno. Som celá mokrá od hlavy po päty. Navyše v diaľke už kdesi v okolí párkrát zahrmelo a tak bežím ďalej.

Pribehla som na ďalšiu zvážnicu. Pamätám si, že určite nemám ísť po nej dole kopcom. Vyberiem sa teda do kopca. Zvážnica stúpa a stúpa, zvuky áut z cesty podo mnou sa mi podozrivo vzďaľujú. Niečo tu bude asi zle. Vyťahujem mobil a kryjúc ho vlastným telom pred lejakom pozerám mapu. Ups, to je ozaj niečo zle.

Vraciam sa teda naspäť, že idem hľadať modrú značku. Vtedy som si všimla šípku na ceste. Fakt obrovskú šípku. Akože takú obrovskú, že nerozumiem ako som ju predtým prehliadla. To bolo asi tou panikou z búrky, inak si to neviem vysvetliť.

Keď máš takúto obriu šípku na ceste, ktorým smerom sa vyberieš?

Samozrejme, že do kopca :D

Na Staré hory pribieham stále za obrovského lejaku. Premočená do nitky a zablatená pútam pozornosť z krčmy, pred ktorou parkujem, kde sa ľudia skrývajú pod strechou. Čo už. Z batohu vyberám mokrú vetrovku, rozprestriem ju na sedadlo v aute, aby som si mohla sadnúť. Nemusí byť aj chúďa Korálka zablatená. Stačí, že bude mokrá. Zapínam v aute kúrenie, aby som cestou domov nezamrzla a dnešný výlet končím intenzívnymi myšlienkami na teplú sprchu a suché oblečenie.

Ďalší víkend sa črtá krajšie počasie a vymýšľam, čo budem robiť. V sobotu ma čaká rodinná vinšovačka, ale v nedeľu by to šlo. Nechce sa mi nikam ďaleko cestovať, aj tak sa mi treba najprv zase poriadne rozbehať a tak idem svoju klasiku - Nízke Tatry.

V nedeľu ráno sa chystám na autobus. Starký sa ponúkne, že ma odvezie, keď vidí, že už nie veľmi stíham, ale čo by to už bolo ísť behať a dať sa odviezť na stanicu. Z domu sa teda rozbehnem a dávam si rozcvičku. Nakoniec na autobus čakám ešte viac než 5 minút.

Vystupujem na predposlednej zastávke. Trangoška. Dlho som rozmýšľala, kadiaľ pôjdem hore. Nakoniec sa rozhodujem pre Ďumbier a následne hrebeň smerom Chopok a ďalej uvidím kam dôjdem.

Ďumbier pred pár týždňami trval celé veky. Oproti tomu, koľko mi to hore trvalo na jeseň som meškala asi pol hodinu...Tentokrát si to už ale super užívam. Stále to nie ono a "meškám", ale už je to len 10 minút.

Na Ďumbieri si odfotím panorámu. Môžem tam byť aj miliónty raz, ale fotku odtiaľ mám vždy. Dlhšie sa ale nezdržiavam. Teraz ma čaká tá zábavnejšia časť. Z Ďumbiera nasleduje parádny zbeh až do Demänovského sedla a odtiaľ zase stúpenie na Chopok. Na Chopku znovu spravím len pár fotiek a idem kade ľahšie od preplneného vrcholu.

Tohto kopčeku nikdy nebudem mať dosť

Aj Nízke Tatry majú behateľný hrebeň, aj keď už to nie je samá tráva ako vo Fatre. Skoro v Demänovskom sedle.

Pozerám na hodinky, času kým pôjde autobus mám ešte dosť. Zvažujem, že idem pokračovať na Dereše, odtiaľ na Kosodrevinu a ak stihnem, tak ešte po magistrále naspäť na Štefáničku a dole Trangoškou. Na magistrále sa ale párkrát treba motať cez kosodrevinu a cez korene, tak sa nakoniec rozhodujem pre hrebeň naspäť na Ďumbier. Tentokrát je hrebeň obrátený, krásny zbeh z Chopku do Demänovského sedla a potom stúpanie na Ďumbier.

Z Chopku. Čas ísť naspäť na Ďumbier

"Ovocie" na horách musí byť!

Na Ďumbieri si dám ovocnú výživu a po nej nasleduje zbeh cez Krúpove sedlo na Štefáničku, kde sa zastavím na kofolu. Von pofukuje vietor, tak je chata preplnená. Nezdržujem sa a utekám radšej dole Trangoškou. Na zastávke pozerám znovu na hodinky, autobus ide o 50 minút. Čo teraz?

Znovu využívam mapy v telefóne. Najbližšia zastávka po Trangoške je Hotel Partizán. Podľa mapy 7 km.

Netrvá to dlho a už utekám asfaltkou nadol. Aspoň si dnešný výlet o niečo predĺžim. Bežím, bežím, stále bežím. O chvíľu ma už asfalt nebaví. Na výber ale nemám, naspäť to už nestíham a ak nechcem stopovať alebo ísť pešo až do Brezna, tak na tú zastávku dobehnúť musím. No čo, nech si nohy trochu zvykajú aj na asfalt, o mesiac a pol je tu štafeta na Bystrický polmaratón.

Nakoniec sa predsa len dočkám a dobieham na zastávku pred Partizánom. Keď príde autobus, naskakujem a spokojná s dnešným dňom sa už môžem odviezť domov.

Dnes toľkoto krokov - 29 km v horách + také to bežné chodenie počas dňa

O zimnom (ne)tréningu, Lazovej stovke a troch dňoch v Haluziciach

Keď Vám najlepšia kamarátka, ktorá je mimochodom tiež rovnako bláznivá do kadejakých, hlavne aeróbnych športov povie, že "Počúvaj oddýchni si lebo ťa vypne ako ističe!" asi je fajn počúvať...

Posledný štvrťrok minulého roku vypálil perfektne. Od konca septembra nabehané stovky kilometrov, tisícky výškových metrov. Po lete, kedy som upravila stravu po šiestich mesiacoch vegetariánskej na čisto rastlinnú, všetko fičalo ako malo! Až zrazu nie...

Problém nebol v tom, že by niečo v jedálničku chýbalo. Ale keď sa pohyb zvýši z 3-4 mestských behov týždenne na skoro každodenný beh (s jedným ničnerobiacim dňom týždenne - ak na taký deň vyšiel čas) a príjem ostane rovnaký, tak sa to niekedy niekde odraziť musí.

Problém nebol ani v tom, že by som sa do behu nútila. Bavilo ma to. Až tak veľmi, že hranica 3000 výškových metrov týždenne bola niekedy aj dvojnásobne vyššia.

Problém bol, že ďalší týždeň nebol voľnejší. Veď predsa zase treba 3000 výškových metrov, nie? 

A aby tých 3000 výškových metrov bolo, treba predsa aj v hmle a daždi utekať na Panský diel, aj vo víchrici sa driapať na Ďumbier. Aj keď som unavená, tak nastaviť budík na 4:30 a v polospánku vybehnúť von. A tiež, keď si rozbijem koleno, tak ho treba zalepiť a na druhý deň zase bežať aj cez bolesť, pošmyknúť sa a spadnúť znovu. Najlepšie na to isté koleno.

Ale veď človek si zvykne na všetko. Hlava je taký zvláštny superpočítač a kam chce ísť ona, telo proste nasleduje...

Až keď napadlo veľa snehu a behať po kopcoch viac nešlo, povedala som si, že si idem dať týždeň pauzu a potom proste vymením tenisky za lyže a makáme ďalej. Ako som sa len mýlila!

Vyšlo to na prvý decembrový týždeň. Jeden deň nič nerobím. Na druhý deň sa prejdem do roboty a z roboty, ináč nič nerobím. V takomto duchu to ide celý týždeň.

Prešiel týždeň. Stále nič nerobím. Po dvoch týždňoch vybehnem na lúky poza domy, kde snehu ešte nie je.

Ďalšie dva týždne nič nerobím.

Začiatkom januára mám dovolenku. Deväť dní voľna, dávam si výzvu - 9000 výškových metrov na lyžiach. Nakoniec ich bolo asi 6000. Skalnaté pleso, Chopok, Ďumbier... Jeden deň som si bola aj na ľadoch pod Zamkovského chatou zaliezť. Asi dva dni z dovolenky obetujem oddychu.

Táto dovolenka bola posledný výkrik do tmy. Po nej sa mi už nič nechce. Nevládzem. Stále som hladná.

Po zvyšok zimy som bola raz na pešo v Tatrách. Raz sme boli s Radkou na skialpových pretekoch na Krížnej robiť kontrolu v jednom zo zjazdov. Kolegyňa ma nahovorila na spinning, ktorý bol strašne super, ale na prstoch jednej ruky by som mohla spočítať, koľkokrát som sa tam ukázala.

Nuž a tak sa to ďalej nieslo v znamení veľa oddychu, veľa návštev kina, prečítaných kníh a popri tom som nenápadne sledovala, koľko ostáva do mojej prvej stovky...

V októbri, keď som bola na tom bežecky úplne najlepšie, som sa registrovala na Lazovú stovku. Štart v apríli. Do štartu v tom čase niekoľko mesiacov. Počítala som ešte s ďalšími stovkami kilometrov a tisíckami výškových metrov.

Čím sa stovka viac približovala a ja som sa stále nedokázala dokopať vstať a vybehnúť, upravovala som svoju predstavu stoviek kilometrov na desiatky.

Nakoniec som stihla pred štartom Lazovky ísť 2x (!!!) na Panský diel. Teda 2x 8 km. 2x 600 výškových metrov. 2x zbeh dole zjazdovkou.

Luky, ktorý sa v októbri sľúbil, že pôjde so mnou, chcel stále ísť. Napriek upozorneniam, že som nebehala. Že nebudem vládať. Že pôjdem pomaly. Nedal sa odradiť a proste išiel, za čo som mu veľmi vďačná. V piatok sa teda odvezieme k sesternici do Haluzíc pri Novom Meste, čo je asi polhodina na štart, ktorý bude vo Vrbovom.

Večer pred štartom v Haluziciach

Vrbové, 21.apríl, 6:00. Vlastne pár minút neskôr, lebo to nie sú Belkovci, ak nemeškajú. Na štarte stojí celý Belko team s Lukym. Prišli obe sesternice z Londýna, jedna z nich aj s manželom a ich mama. Pomaly sa rozbiehame a rozdelíme sa na tri dvojčlenné skupinky. Ivka s Romanom bežia dopredu, ja s Lukym za nimi a Betka s maminou zvolia stratégiu neprepáliť začiatok a tak na rozhýbanie kráčajú.

Pomyslím si, že to zatiaľ ide, normálne viem behať, ešte som to od jesene nezabudla.

Príde prvý kopec. Chôdza. No čo, však do kopca chôdza, rovnejším terénom a dole kopcom beh. 

Nejaký čas sa obiehame s rovnakými ľuďmi. Hore kopcom oni mňa, dole kopcom ja ich. Takto to ide asi až do Brezovej pod Bradlom. Odplazím sa k mohyle, kde je prvá živá kontrola. Pepsi cola dodá síl. Keď prestane na tom úpeku na asfalte účinkovať Pepsi, vyťahujem super vychytávku. Ovocná výživa pre deti. Však nebudem banány na chrbte trepať, že? :D

Kúsok pred prvou živou kontrolou s občerstvením

Super jedlo :D

Pred posledným stúpaním, na vrchu ktorého sa otvára výhľad na Branč, energia znovu dôjde a tak si dám prvý a dnes aj jediný gél. Viem, že pod hradom v Podbranči nás čaká ďalšia živá kontrola a teda aj Pepsi a jedlo a voda na doplnenie zásob na cestu. Odtiaľ nasleduje pekný zbeh. Po každom behu dole kopcom, ale musí nasledovať stúpanie a tak sa o chvíľu znovu plazím do kopca. Po poli bez jediného tieňa. Po poliach sa tiahneme až do Vrboviec. Cítim, že na oboch chodidlách mám už parádne otlaky. Pri poslednom zbehu do dediny, kde je znovu živá kontrola a aj taška s vecami, ktoré nám tam priniesli zo štartu, cítim, že otlaky praskli. Au.

Hrad Branč pred nami, až hore ale nejdeme

Tieň chýbal, ale ináč to vyzeralo krásne

Vo Vrbovciach máme v nohách skoro 50 kilometrov a dávame si dlhšiu prestávku. Niektorí prezúvajú tenisky, prezliekajú veci. Jedia tajné zásoby, ktoré majú odložené v taške. Na mňa tam čakajú banány a arašidové maslo a Luky nám vezme čapované pivo.

Vo Vrbovciach nájdeme sedieť aj sesternicu s manželom, ktorí prišli asi 15 minút pred nami. Kým tam všetci sedíme, pár ľudí sa vybralo z občerstvovačky ďalej. Asi štyria sa aj vrátili. Vraj zašli za dedinu, ale že do toho kopcu nejdu a končia. Začínam sa celkom báť.

Po prestávke pokračujeme ďalej vo štvorici. Kopec, na ktorý nasledoval výstup sa volá Žalostiná. Vcelku výstižný názov. Zatiaľ to ale šlape. Stále si vykračujem z nohy na nohu. V hlave mi beží jednoduché pravá, ľavá, pravá, ľavá. Všetko ostatné je z hlavy vytesnané a nedokážem na nič iné myslieť.

Posledné metre na Žalostinú

Na Žalostinej začne pekný behateľný hrebeň. Pobehneme. Prasknuté otlaky super bolia, ale stále bežím. Potom príde zbeh a tam moja bežecká púť končí. Ledva dostupujem na pravé chodidlo a začínam pokrivkávať. Hlavne v nerovnom teréne. Ďalej už len kráčam. Ivka s Romanom začnú kráčať so mnou. Luky nám občas odbehne dopredu a potom čaká. Keď sme kúsok pred ďalšou živou kontrolou, dokráčame k nemu a on nás po krátkom pohľade na nás nazve Lazaretom, vieme, že to už dlho nepôjde.

Lazaret :D

O 19:43 prídeme na kontrolu vo Filipovskom údolí. Sme za slovenskou hranicou, ale je nám to jedno. Po 63 kilometroch končíme.

Luky doplní energiu a po dohode ide ďalej sám. Plán teda je vybaviť si odvoz do Vrbového, kde máme autá a ja tam následne počkám na Lukyho, kým príde do cieľa.

Kým po nás príde ujo, ideme sa skryť do reštaurácie. Von sa začína stmievať a poriadne ochladzovať. Konečne nejaké normálne jedlo!

Keď si v reštaurácii vypýtam čisté halušky bez bryndze a slaniny, čašník na mňa veľmi zvláštne pozerá a nakoniec mi ich prinesie posypané aspoň na drobno nasekaným medvedím cesnakom. Nuž, vegán si veľmi nevyberie, keď už majú len pár posledných jedál z menu na výber, lebo im do zatvorenia ostáva asi polhodina. V ten chvíli mi to bolo jedno a bolo to pre mňa najlepšie jedlo dňa.

Akurát vo chvíli, keď už by nás najradšej vyhnali z reštaurácie, príde po nás ujo na aute. Vysadám vo Vrbovom a vleziem do auta. Keďže nemám žiadne teplé oblečenie na prezlečenie, ľahnem si na zadné sedadlo a schúlim sa pod termofóliu. Lukymu píšem SMS, že spím v aute, nech ma budí keď príde. Je asi pol jedenástej, príchod do cieľa mal vypočítaný okolo štvrtej ráno. Spať sa mi veľmi nedá, každú chvíľu sa budím, že ma niečo bolí až ma z toho utrpenia vytrhne Luky, keď o štvrť na štyri volá, že je už tu. Zbalíme veci, čaká nás polhodinová cesta naspäť do Haluzíc. Rýchla sprcha o piatej ráno a ideme spať. Po prebdených hodinách v aute tentoraz už zaspím.

Nedeľa sa niesla v znamení oddychu v Haluziciach. Motáme sa po dvore, kopec ľudí, dve deti a pes. V nedeľu poobede odchádza prvé auto do Martina aj s Lukym. Ja s Betkou ostávam v Haluziciach do pondelka. Hoci v pondelok plánujeme skorší návrat do Martina, nevyjde to podľa plánov, lebo na obed zistím, že mám defekt na aute. Po vybavovačkách v servise sa ale nakoniec dostaneme do Martina, vysadím Betku a ja pokračujem do Bystrice, čím sa končí tento super výlet.

Oddych v Haluziciach

Západ slnka z Hájnice nad Haluzicami, tam sme sa s Betkou v nedeľu večer nejak dokázali odplaziť

Od Lazovky už prešli skoro štyri týždne. Nejaký čas ma mrzelo, že som ju nedokončila. S odstupom času, keď sa mi to uležalo v hlave, ma to už nemrzí. Jasné, prvá stovka je len jedna. Ale vlastne som fakt rada, že som dokončila 63 kilometrov a cez 2000 výškových metrov. Veď som 4,5 mesiaca vôbec nebehala. Kondička zmizla. Nabehané kilometre a výškové metre tiež. V podstate už toto bol pre mňa úspech. Nemôžem predsa očakávať, že budem teraz behať tak, ako pred zimou bez toho, aby som niečo preto spravila.

Moje prvé vegánske Vianoce

Ani neviem ako prešiel ďalší rok a znovu sú tu Vianoce. Ten čas mi nejak rýchlo uteká. Ktovie, možno toho robím priveľa a všetky zážitky a ich vstrebávanie mi vypĺňajú všetok čas aj pomedzi výlety.

Okrem toho, že sú za nami už ďalšie Vianoce, pre mňa je to aj iný míľnik. Tie minuloročné totiž boli dňom, kedy som naposledy jedla rybu a teda je to jeden rok, čo nejem mäso. Je za mnou tiež už skoro šesť mesiacov, čo som prestala jesť aj vajíčka, mliečne výrobky a vlastne všetky živočíšne potraviny.

A prečo vlastne píšem o jedle, keď to nemá nič spoločné s horami? Žiadny beh, lyže, lezenie...nič?

Lebo verím, že aj keď tam možno nie je súvislosť zrovna s horami, jedlo má veľa spoločné práve s tým behom, lyžovaním a akýmkoľvek iným športom. S tým, ako naše telo funguje, keďže jedlo je veľkou súčasťou každodenného života a ovplyvňuje nás viac, ako sa môže zdať.

A tiež preto, že si viacerí myslia, že nič nejem. Ono na tej vegánskej strave sa dá vlastne úplne normálne fungovať.

Predvianočná pizza. Stačí si vypýtať len paradajkový základ bez syra a na vrch si
dať nahádzať veci podľa svojej vôle

Moje začiatky s vegetariánstvom a následne vegánstvom boli ináč čisto náhodné. Nikdy som si nemyslela, že sa do takéhoto štádia dostanem. Aspoň som o tom nikdy nepremýšľala. No niekedy v novembri 2016 sa mi akosi pokazila chladnička. A potom odišiel aj varič. A bez nich je dosť problém uskladňovať a spracovávať mäso, ktoré som dovtedy v dosť veľkej miere jedla.

Kým som pokazené veci vymenila, dostala som sa do bodu, že celý týždeň v Bystrici som fungovala bez mäsa a jedla som ho len keď som bola na víkend doma. A keď som ho cez víkend zjedla, zistila som, že sa po ňom vôbec necítim tak dobre ako keď som ho nejedla.

Tak som pár týždňov v tomto trende pokračovala a nakoniec som sa na Vianoce rozhodla, že si vyskúšam život bez mäsa. No a počas šiestich mesiacov, nejakých prečítaných knihách/článkoch a zhliadnutí kdejakých videí ako sa so zvieratami zaobchádza a uvedomení si, že vlastne aj kravy, ktoré sú pôvodne určené na mlieko, sliepky, ktoré majú znášať vajíčka nakoniec skončia aj tak ako mäso, rozhodla som sa vydať na vegánsku cestu.

Ale to bola len taká drobná odbočka, naspäť k Vianociam...

Čím bližšie boli Vianoce, začínala som tak premýšľať...hmm, čo budem vlastne jesť? V kapustnici je smotana a mlieko, v zemiakovom šaláte vajíčka a majonéza, o rybe ani nehovorím.
No, bude to chcieť buď úpravu večere alebo si vymyslieť nové menu.

Čím dlhšie som bola na rastlinnej strave, tým častejšie som registrovala, že existujú aj vegánske náhrady klasických potravín, ktoré som doteraz s výnimkou pár sójových jogurtov, ryžového mlieka a tofu nepoužila.

Cícer, ryžová smotana, majonéza, tofu, čokoládový sójový jogurt Alpro. Pár
vecí na prípravu vianočného jedla

Zrazu bol ten najmenší problém odobrať si z kapustnice pred pridaním klasickej smotany a použiť náhradu - ryžovú smotanu. Keď som túto ryžovú smotanu v obchode kupovala, hneď vedľa som si všimla aj vegánsku majonézu. Okej, šalát by bol tiež vyriešený.

Čo mi ešte ostáva? Ryba. Hmm, tak toto bude tvrdý oriešok, nie je to niečo čo sa dá len tak jednoducho vymeniť.

Začala som googliť, ako môže také vianočné vegánske menu vyzerať. Tofu kapor?? Bolo to vlastne obyčajné lahôdkové tofu zakrútené v nori riase používanej na sushi, ktoré sa potom obalí a vypraží.

Keďže som tvor dosť lenivý (väčšinou s výnimkou športu) a nerada si veci komplikujem, vykašľala som sa na nejakú riasu, z tej si spravím radšej sushi na Silvestra, tofu som teda jednoducho obalila (bez vajíčka samozrejme), vypražila a "ryba" bola na svete.

Doma študujem zloženie opekancov, ktoré som ja nekupovala, keďže som bola presvedčená, že tie musia obsahovať nejaké mlieko alebo vajíčko a že tie proste jesť nebudem. Prečítala som ten lístok dva razy, ale ozaj nikde nič a tak na ne pripravíme mak bez použitia masla a je to.

Vypražené tofu a zemiakový šalát s použitím vegánskej majonézy

Čo by to ale bolo za Vianoce bez medovníčkov? Síce sa každý rok zvyšovali a nemal ich kto jesť, ich vykrajovanie a pečenie proste k Vianociam patrí. Pozerám na recept. Med, vajíčka,...tak toto asi nepôjde.

K slovu sa znovu dostal ujo Google. Agávničky? Agáve, múka, banán, kokosový olej, ryžová smotana. Agáve nemám. Podľa receptu to ale vraj nevadí a kľudne sa môže použiť napríklad javorový sirup. Tak tento už mám! A tak vznikli javorníčky :)

Pečiem, pečieš, pečieme

Javorníčky :)

No vyzerá to tak, že predsa len sa dajú spraviť aj Vianoce na vegánsky spôsob a stále ostať pri tých "normálnych" jedlách. Podarilo sa mi spraviť všetko čo som jedávala v predchádzajúcich rokoch, aj keď muselo dôjsť k pár drobným úpravám.

Ale toto bolo len vianočné jedlo. Ako som už raz spomenula, nerada veci komplikujem. Asi aj preto je ryža a k nej zelenina na kdejaké spôsoby u mňa najčastejšie pripravovaným jedlom.

No keďže Ježiško si ani po "drobných" kozmetických úpravách napáchaných medzi večerou a rozdávaním darčekov na nie mojom aute nerozmyslel, že si zaslúžim darček, pod stromčekom som si našla aj vegánsku knihu receptov. Keď ňou tak listujem, tú ryžu by som hádam aj vymenila. Občas ;)

Pár úprav na aute. Je som v tom bola ozaj nevinne, narazili do mňa :D

24.12. doma...

25.12. u starkej. Asi ako každý rok pokiaľ si spomínam

Kniha, keď už budem mať ryže plné zuby :)

Skialpová dovolenka II.

Po Chopku a dni voľna, keď sa nohy dali zase dokopy, je čas na ďalší výlet. Veď treba dovolenku využiť naplno, tak hneď dvojdňový.

V stredu večer balím veci. Vonku poriadne sneží, tak keď pred spaním ešte odpratávam sneh, rozmýšľam, aká asi bude ráno Čertovica a Huty. Ale čo, sused mi požičal reťaze, naučil ma, ako ich zakladať, tak hádam to nejako pôjde.

O 3:00 ráno (fakt ráno??) mi zvoní budík. Treba nachystať posledné veci a vyraziť.
Do Liptovského Mikuláša mi normálne cesta trvá hodinu, no keď pozriem ako sa stále chumelí, radšej idem skôr. Asi som ale mala ísť ešte skôr, z jednej hodiny sú totiž dve.

Cesta je zlá, jazda pomalá, hore Čertovicou ma kúsok pošmýka po ceste, ale vyjdem bez reťazí.
Na parkovisku odstavím auto, nech tú jazdu trochu predýcham, kým sa pustím na opačnú stranu.
Cestou dole stretávam prvý odstavený kamión, ten už to asi vzdal. Kamióny to budú mať dnes na horských prechodoch asi zaujímavé.

V Mikuláši na stanici priskakuje do auta Luky, ktorý si skoro trištvrte hodinu musel posedieť s bezdomovcami, kým som sa tam dostala.

Cestou počúvame dopravný servis. každá druhá veta obsahuje slovné spojenie "šmýkajúci sa kamión". Keď zahlásia, že na akomsi úseku sú tri odstavené a jeden šmýkajúci sa kamión , už sa nedá inak len smiať. Asi by z toho mohol byť aj nový zimný šport, kde víťazom je auto, ktoré sa ešte aspoň šmýka :)

Jazda v prašane cez Huty

Huty ma dosť desili, no nakoniec boli ešte lepšie ako Čertovica. Áut tu bolo menej a tak sneh nestihli rozjazdiť. Na ceste prašan, presne taký aký sme od dnešného dňa očakávali aj na horách.

Cez Zuberec prehádzame ďalej smer Roháče Spálená. V pláne bol Salatín. Vyšlapeme si zjazdovkou, no hore bol dosť vetrisko, husté sneženie a tak toho veľa nevidno...
No nič, Salatín nikam neutečie, radšej zlyžujeme neupravenou zjazdovkou dole.

Skúsime teda náhradný plán - ísť pozrieť Ťatliakovu chatu a ak podmienky pustia, tak prejsť cez sedlo Zábrať a zlyžovať dole Látanou dolinou.

Pod zjazdovkou znovu lepíme pásy...až zrazu nie, keď zisťujem, že pásom sa lepiť nechce. Ups, asi trochu primrzli v batohu. To mám za to, že som si ich nevzala k sebe pod bundu.
Sadáme teda do auta, štartujem a zapínam kúrenie. Tak sa trochu zatiaľ aspoň trochu zohrejeme a najeme. Po pár minútach pásy znovu lepím na lyže. Tentokrát úspešne a tak ideme pozrieť tú Ťatliačku. Na chatu ide asfaltka s miernym stúpaním, teraz je krásne zapadnutá, úplne ako z rozprávky.

Roháčskou dolinou na Ťatliakovu chatu

Pri chate sa už v prašane celkom dosť zabárame. Ideme pozrieť k chodníku do sedla Zábrať. Akurát, že tam už žiadny chodník nie je. Prejdeme pár metrov, s každým krokom zapadajúc po kolená do snehu a tak rušíme aj náhradný plán. Takéto brodenie by bolo na dlho a Lukyho čakalo večer pracovné stretko s kolegami.

Snehová nádielka pri Ťatliačke

Tak pásy zase dávame dole a ideme dole dolinou. Lyžovačkou sa to až tak nazvať nedalo, bolo sa treba veľa tlačiť. No čo už, aspoň trošku poposilujeme aj ruky, ktoré sú ináč pri behu dosť zanedbávané.
Pri odbočke od Adamculi sme nabehli na vyjazdenú stopu od kolies. Radosť sa po nej viezť. Po chvíli sme dobehli aj pôvodcu tejto stopy - kamión s drevom. Keďže predbehnúť sme ho nemali ako, tak sme ho využili, chytili sa trčiaceho dreva a nechali sa odtiahnuť dole dolinou. Keď začal kamión zrýchľovať, pustili sme sa. K parkovisku sme si potom ešte kúsok pokorčuľovali.

Odvoz dole dolinou

Chceli sme si vyjsť zjazdovkou ešte raz, ale moje pásy to už úplne vzdali. Tak to môže dopadnúť, keď si pásy striháte sami doma, aj keď neviete ako, a tak sú pridlhé a celý čas sa medzi pás a lyžu lepí sneh. Potom aby ešte držali nalepené na lyžiach.

Luky si ide zjazdovku teda otočiť sám a ja sa idem pohrabať v snehu kdesi na mieste, kde by mohlo byť moje auto.

V Zuberci sa navečeriame, Luky sa stretáva na ubytku s kolegami a ja idem hľadať svoj penzión. Na dnes by stačilo.

Keďže som šla spať so sliepkami, ráno sa budím zavčasu. Okej, mám čas asi do 10-11:00, kým sa Luky uvoľní od kolegov. Idem si teda kúpiť raňajky do obchodu, čo som si večer všimla vedľa penziónu. Von je ale tak pekne, aj snežiť prestalo, tak som sa najprv bola poprechádzať kúsok za Zubercom.

Tá pravá obuv na prechádzku v čerstvo napadnutom snehu :D

Prechádzka popri potoku za Zubercom

No ale Liptov čaká. Dnes máme štart neskorý, ale nevadí. Večer sa ponáhľať nikam netreba a s čelovkou sa lyžovať dá. Po včerajšom zatiahnutom počasí a snežení dnes krásne svieti slnko a Žiarska dolina sa predvádza v plnej kráse.

Pod Žiarskou chatou

Počasíčko ideálne

Rozmýšľame, kam pôjdeme. Žiarske sedlo? Smutné sedlo? Alebo oboje?

Na chatu sa šlape parádne, z cesty hotová diaľnica. Po chatu ešte stretávame vracajúcich sa lyžiarov, pár z nich smerujúcich ešte aj hore. Nad chatou už len posledných pešiakov a po ľuďoch zľahla zem.
Nakoniec vyberáme Žiarske sedlo, no čím sme vyššie, tým je to väčšie trápenie. Stopa biedna po jednom lyžiarovi a aj tá je prerušovaná dierami od turistov. Sneh sa prepadáva, miestami sa šmýka, slnko páli.

Luky ušiel trochu dopredu, vlečiem sa za ním sama. Fajn, nikto naokolo, môžem si sama v kľude ponadávať :D

Tu mi bolo ešte do smiechu, nadávacia chvíľka ešte len prišla :D

Zhejtovala som celú zimu, lyže, sneh, všetko na čo som si len spomenula. Neviem, či mi to bolo aj na tvári vidno, no keď som došla k Lukymu, vyhlásil, že do Žiarskeho sedla sa ďalej nebrodíme a ideme radšej to Smutné sedlo, do ktorého bolo zdola vidno prešlapanú stopu. Podivným traverzom sa dostávame na stopu do Smutného sedla.

Už je celkom dosť hodín, slnko akurát zapadá, čo sa hneď prejavilo aj na teplote a tak si v snahe zabrániť omrzlinám na prstoch dávam na tenké rukavice aj ďalšie.

Západ slnka cestou do Smutného sedla
Foto: Luky

Do sedla už to ubieha celkom rýchlo. Keďže Luky je rýchlejší, dohodli sme sa, že hore čakať nebude, ale zlyžuje dole. Kým sa pripravil na zjazd a zlyžoval ku mne, bola som necelých 100 výškových metrov od sedla. Nakoniec si teda naliepa pásy znovu a ide so mnou hore ešte raz. Záver už bol v úplnej tme, no mesiac pekne svietil pod nohy.

Posledné serpentíny po západe

Večerný Ostrý Roháč a Plačlivé zo Smutného sedla

V sedle to nebolo na flákanie sa, hneď po zastavení som mala pocit, že sa ochladilo hádam aj o 10°C.
Rýchlo pár fotiek, stiahnuť pásy, vybrať čelovku a môžeme ísť dole.

Až na prvých pár metrov na ľade bol skvelý prašan, radosť lyžovať. Po žľabe, ktorý sme zlyžovali až prirýchlo, nasledoval slalom pomedzi stromy, potok, kosodrevinu... Rýchla večera na chate a po pár minútach už sme balili lyže do auta. Čas ísť domov.

Táto dvojdňovka nemala ani toľko veľa kilometrov, ani výškových metrov, ako sa za dva dni dajú nazbierať. Nevyšlo to ani podľa plánov, ktoré sme si dopredu pripravili, ale to sa v horách ani nedá.
Nič to ale nemení na tom, že to boli super dva dni a aj celý dovolenkový týždeň bol parádne využitý :)

Skialpová dovolenka I.

Prišiel ten čas. Ten čas, kedy tenisky nestačia, treba vybrať lyže a beh doplniť lyžovaním. Alebo lyžovanie behaním?

Tohtoročná skialpová sezóna mi začala dosť skoro. Kým tú minulú som začala 1. januára, tento rok sa mi to podarilo už 5. novembra.
Na rozlyžovanie som zvolila Ďumbier. Deň predtým som tam bola behať. Ďumbier bol pekne vysnežený, Trangoška sa dala šlapať už od parkoviska, aj keď na jej zlyžovanie to ešte nebolo. Do batohu som si teda nabalila tenisky, pripravená na zbeh od chaty k autu s lyžami na chrbte. Aj napriek krátkej lyžovačke to stálo za to.
Za dva týždne snehu pripadlo, tak som vytiahla lyže znovu. Tentokrát to vyšlo na zjazd celou Trangoškou, aj keď nejakú skalku a kosodrevinu som ešte chytila.
O ďalší týždeň sme si s Radkou vyšlapali 2x z Trangošky na Štefáničku. Keďže na vrchole fučalo a svah bol vyfúkaný až na ľad, radšej sme si vychutnali parádny prašan v doline.
No dobre, rozlyžovaná by som už trochu bola, chcelo by to niečo zaujímavejšie. Na túto chvíľu som nemusela dlho čakať.

Ďumbier môj každodenný (každotýždenný)

Keď sa ma v práci spýtali, kedy chcem dovolenku a nie či nejakú dovolenku chcem, bolo mi jasné, že mať 17 dní dovolenky v novembri je priveľa :D a tak som si nahlásila voľno na týždeň na prelome novembra a decembra, že to už predsa len bude viac snehu.

Dovolenka sa blížila a nevyzeralo to, že bude s kým lyžovať a tak aby som sa celý týždeň nespúšťala stále len dole Ďumbierom, začala som kuť plány. Prišla som s nápadom na 50 km beh Veľkou Fatrou a 45 km beh z Bystrice do Zvolena a že dni pomedzi si polyžujem na Ďumbieri a na Chopku.
To som ale netušila, čo sa z tej dovolenky vykľuje...

Luky sa ozval, že v pondelok je po nočnej, tak že či nepôjdeme lyžovať. Ako prvú teda škrtám fatranskú 50-tku, veď tú si prebehnem aj inokedy. Treba využiť každú príležitosť, keď je s kým ísť lyžovať, keďže sama inam ako na Ďumbier alebo zjazdovky lyžovať nechodím.

Luky naplánoval žľaby na severnej strane Chopku. Keďže s plánom prišiel on, spolieham, že trasu naštuduje. Ja si len zbežne pozriem popis žľabov a ich sklon. Vyzerá to fajn, posun na vyšší level po Ďumbieri.

Slnečné ráno na Srdiečku

Stretko je ráno trochu iné ako inokedy. Každý nechávame auto na inej strane Chopku a makáme hore zjazdovkami k rotunde, Luky z Jasnej, ja zo Srdiečka. Zhora lyžujeme kúsok po zjazdovke, potom sa odpájame k prvému žľabu - Dievčenskému. Sneh super prašan, zjazdovky ešte nevyratrakované a tak si užívame lyžovačku v neupravenom teréne celý čas. V žľabe snehu dosť, lyžovateľný už je, ale sem tam ešte vytŕča čosi skalnato-kosodrevinové.

Žľab bol pomerne krátky. Rozmýšľame, ako sa odtiaľto teraz vyhrabať na nejaký chodník. Je tu ešte dosť kosodreviny. No nič, čaká nás mínové kosodrevinové pole a sem tam potok k tomu. Trošku sa vytrápime a klesneme na cca 1400 m.n.m.

Vpravo Dievčenský žľab

Sranda v koske

Čas ísť zase hore. V pláne je ešte Školský žľab a tak je pred nami skoro 500 výškových metrov.
Keď stojíme na okraji žľabu, pozeráme dole. Neviem, či sme netrafili správny nástup, ale toto na 35° veľmi nevyzerá.
Pár metrov vľavo sa dá do žľabu nastúpiť tiež, tak to ideme obzrieť. Vtedy som si všimla prasklinu po väčšine šírky žľabu. V hlave sa mi rozoznel lavínový alarm s rôznymi katastrofickými scenármi, keďže zatiaľ ani jeden nemáme lavínový vyhľadávač.
Meníme teda plán a zlyžujeme si po zjazdovke na Bielu púť. V podstate je to aj jedno, prašan nás aj tak neminie, aj keď o strmší žľab sme prišli.

Vedľa Lukyho diera v snehu

Ako sa zjazdovka vyrovnáva, Luky zastane a zakričí: "Pozor, škrupina."
Nerozumiem, čo hovorí a tak si s "Čooo?" lyžujem veselo ďalej. Až zrazu nelyžujem a váľam sa v snehu.
"Škrupina," zopakuje mi Luky. No, teraz už mi je to jasné.

Keď sa podvíham zo zeme, zlyžujeme posledné metre a keďže sme nič normálne nenašli otvorené, s otázkou na recepcii, či môžeme ísť dnu aj takíto (rozumej v lyžiarkach a nie poobliekaní v obleku a šatách) sa usadíme v 4* hoteli. Po drahom rizote a v Lukyho prípade kuracom rezni so zemiakovou kašou, ktoré síce bolo lacnejšie, ale ako sme zistili, bola to mini porcia, z ktorej sa veľmi nenajedol znovu obúvame lyže.

Štyri hodiny poobede, von svieti mesiac, pár minút do tmy a nás čaká ešte posledný výšľap. Mesiac svietil tak silno, že sme pár minút pred šiestou na Chopku stále bez čeloviek.

Pri svite mesiaca poslednýkrát na Chopok

Hore pripravíme lyže na zjazd, vyberáme už aj čelovky, rozlúčime sa a každý si zlyžujeme k svojmu autu.

Uff, ešte že som si už trochu zvykla na pohyb v horách po tme aj keď som sama, ináč by som asi musela zlyžovať s Lukym nazad do Jasnej, nájsť si niečo na prespatie a vyšlapať si Chopok znovu ráno, aby som sa dostala domov.

Po Chopku a 2295 výškových metroch, čo je moje denné lyžiarske maximum na lyžiach zahajujem pauzu. Nabehať síce zvládam viac, ale tie lyže sú predsa len náročnejšie. Treba dať nohy dokopy a pripraviť sa na ďalší výlet.