Moje prvé vegánske Vianoce

Ani neviem ako prešiel ďalší rok a znovu sú tu Vianoce. Ten čas mi nejak rýchlo uteká. Ktovie, možno toho robím priveľa a všetky zážitky a ich vstrebávanie mi vypĺňajú všetok čas aj pomedzi výlety.

Okrem toho, že sú za nami už ďalšie Vianoce, pre mňa je to aj iný míľnik. Tie minuloročné totiž boli dňom, kedy som naposledy jedla rybu a teda je to jeden rok, čo nejem mäso. Je za mnou tiež už skoro šesť mesiacov, čo som prestala jesť aj vajíčka, mliečne výrobky a vlastne všetky živočíšne potraviny.

A prečo vlastne píšem o jedle, keď to nemá nič spoločné s horami? Žiadny beh, lyže, lezenie...nič?

Lebo verím, že aj keď tam možno nie je súvislosť zrovna s horami, jedlo má veľa spoločné práve s tým behom, lyžovaním a akýmkoľvek iným športom. S tým, ako naše telo funguje, keďže jedlo je veľkou súčasťou každodenného života a ovplyvňuje nás viac, ako sa môže zdať.

A tiež preto, že si viacerí myslia, že nič nejem. Ono na tej vegánskej strave sa dá vlastne úplne normálne fungovať.

Predvianočná pizza. Stačí si vypýtať len paradajkový základ bez syra a na vrch si
dať nahádzať veci podľa svojej vôle

Moje začiatky s vegetariánstvom a následne vegánstvom boli ináč čisto náhodné. Nikdy som si nemyslela, že sa do takéhoto štádia dostanem. Aspoň som o tom nikdy nepremýšľala. No niekedy v novembri 2016 sa mi akosi pokazila chladnička. A potom odišiel aj varič. A bez nich je dosť problém uskladňovať a spracovávať mäso, ktoré som dovtedy v dosť veľkej miere jedla.

Kým som pokazené veci vymenila, dostala som sa do bodu, že celý týždeň v Bystrici som fungovala bez mäsa a jedla som ho len keď som bola na víkend doma. A keď som ho cez víkend zjedla, zistila som, že sa po ňom vôbec necítim tak dobre ako keď som ho nejedla.

Tak som pár týždňov v tomto trende pokračovala a nakoniec som sa na Vianoce rozhodla, že si vyskúšam život bez mäsa. No a počas šiestich mesiacov, nejakých prečítaných knihách/článkoch a zhliadnutí kdejakých videí ako sa so zvieratami zaobchádza a uvedomení si, že vlastne aj kravy, ktoré sú pôvodne určené na mlieko, sliepky, ktoré majú znášať vajíčka nakoniec skončia aj tak ako mäso, rozhodla som sa vydať na vegánsku cestu.

Ale to bola len taká drobná odbočka, naspäť k Vianociam...

Čím bližšie boli Vianoce, začínala som tak premýšľať...hmm, čo budem vlastne jesť? V kapustnici je smotana a mlieko, v zemiakovom šaláte vajíčka a majonéza, o rybe ani nehovorím.
No, bude to chcieť buď úpravu večere alebo si vymyslieť nové menu.

Čím dlhšie som bola na rastlinnej strave, tým častejšie som registrovala, že existujú aj vegánske náhrady klasických potravín, ktoré som doteraz s výnimkou pár sójových jogurtov, ryžového mlieka a tofu nepoužila.

Cícer, ryžová smotana, majonéza, tofu, čokoládový sójový jogurt Alpro. Pár
vecí na prípravu vianočného jedla

Zrazu bol ten najmenší problém odobrať si z kapustnice pred pridaním klasickej smotany a použiť náhradu - ryžovú smotanu. Keď som túto ryžovú smotanu v obchode kupovala, hneď vedľa som si všimla aj vegánsku majonézu. Okej, šalát by bol tiež vyriešený.

Čo mi ešte ostáva? Ryba. Hmm, tak toto bude tvrdý oriešok, nie je to niečo čo sa dá len tak jednoducho vymeniť.

Začala som googliť, ako môže také vianočné vegánske menu vyzerať. Tofu kapor?? Bolo to vlastne obyčajné lahôdkové tofu zakrútené v nori riase používanej na sushi, ktoré sa potom obalí a vypraží.

Keďže som tvor dosť lenivý (väčšinou s výnimkou športu) a nerada si veci komplikujem, vykašľala som sa na nejakú riasu, z tej si spravím radšej sushi na Silvestra, tofu som teda jednoducho obalila (bez vajíčka samozrejme), vypražila a "ryba" bola na svete.

Doma študujem zloženie opekancov, ktoré som ja nekupovala, keďže som bola presvedčená, že tie musia obsahovať nejaké mlieko alebo vajíčko a že tie proste jesť nebudem. Prečítala som ten lístok dva razy, ale ozaj nikde nič a tak na ne pripravíme mak bez použitia masla a je to.

Vypražené tofu a zemiakový šalát s použitím vegánskej majonézy

Čo by to ale bolo za Vianoce bez medovníčkov? Síce sa každý rok zvyšovali a nemal ich kto jesť, ich vykrajovanie a pečenie proste k Vianociam patrí. Pozerám na recept. Med, vajíčka,...tak toto asi nepôjde.

K slovu sa znovu dostal ujo Google. Agávničky? Agáve, múka, banán, kokosový olej, ryžová smotana. Agáve nemám. Podľa receptu to ale vraj nevadí a kľudne sa môže použiť napríklad javorový sirup. Tak tento už mám! A tak vznikli javorníčky :)

Pečiem, pečieš, pečieme

Javorníčky :)

No vyzerá to tak, že predsa len sa dajú spraviť aj Vianoce na vegánsky spôsob a stále ostať pri tých "normálnych" jedlách. Podarilo sa mi spraviť všetko čo som jedávala v predchádzajúcich rokoch, aj keď muselo dôjsť k pár drobným úpravám.

Ale toto bolo len vianočné jedlo. Ako som už raz spomenula, nerada veci komplikujem. Asi aj preto je ryža a k nej zelenina na kdejaké spôsoby u mňa najčastejšie pripravovaným jedlom.

No keďže Ježiško si ani po "drobných" kozmetických úpravách napáchaných medzi večerou a rozdávaním darčekov na nie mojom aute nerozmyslel, že si zaslúžim darček, pod stromčekom som si našla aj vegánsku knihu receptov. Keď ňou tak listujem, tú ryžu by som hádam aj vymenila. Občas ;)

Pár úprav na aute. Je som v tom bola ozaj nevinne, narazili do mňa :D

24.12. doma...

25.12. u starkej. Asi ako každý rok pokiaľ si spomínam

Kniha, keď už budem mať ryže plné zuby :)

Skialpová dovolenka II.

Po Chopku a dni voľna, keď sa nohy dali zase dokopy, je čas na ďalší výlet. Veď treba dovolenku využiť naplno, tak hneď dvojdňový.

V stredu večer balím veci. Vonku poriadne sneží, tak keď pred spaním ešte odpratávam sneh, rozmýšľam, aká asi bude ráno Čertovica a Huty. Ale čo, sused mi požičal reťaze, naučil ma, ako ich zakladať, tak hádam to nejako pôjde.

O 3:00 ráno (fakt ráno??) mi zvoní budík. Treba nachystať posledné veci a vyraziť.
Do Liptovského Mikuláša mi normálne cesta trvá hodinu, no keď pozriem ako sa stále chumelí, radšej idem skôr. Asi som ale mala ísť ešte skôr, z jednej hodiny sú totiž dve.

Cesta je zlá, jazda pomalá, hore Čertovicou ma kúsok pošmýka po ceste, ale vyjdem bez reťazí.
Na parkovisku odstavím auto, nech tú jazdu trochu predýcham, kým sa pustím na opačnú stranu.
Cestou dole stretávam prvý odstavený kamión, ten už to asi vzdal. Kamióny to budú mať dnes na horských prechodoch asi zaujímavé.

V Mikuláši na stanici priskakuje do auta Luky, ktorý si skoro trištvrte hodinu musel posedieť s bezdomovcami, kým som sa tam dostala.

Cestou počúvame dopravný servis. každá druhá veta obsahuje slovné spojenie "šmýkajúci sa kamión". Keď zahlásia, že na akomsi úseku sú tri odstavené a jeden šmýkajúci sa kamión , už sa nedá inak len smiať. Asi by z toho mohol byť aj nový zimný šport, kde víťazom je auto, ktoré sa ešte aspoň šmýka :)

Jazda v prašane cez Huty

Huty ma dosť desili, no nakoniec boli ešte lepšie ako Čertovica. Áut tu bolo menej a tak sneh nestihli rozjazdiť. Na ceste prašan, presne taký aký sme od dnešného dňa očakávali aj na horách.

Cez Zuberec prehádzame ďalej smer Roháče Spálená. V pláne bol Salatín. Vyšlapeme si zjazdovkou, no hore bol dosť vetrisko, husté sneženie a tak toho veľa nevidno...
No nič, Salatín nikam neutečie, radšej zlyžujeme neupravenou zjazdovkou dole.

Skúsime teda náhradný plán - ísť pozrieť Ťatliakovu chatu a ak podmienky pustia, tak prejsť cez sedlo Zábrať a zlyžovať dole Látanou dolinou.

Pod zjazdovkou znovu lepíme pásy...až zrazu nie, keď zisťujem, že pásom sa lepiť nechce. Ups, asi trochu primrzli v batohu. To mám za to, že som si ich nevzala k sebe pod bundu.
Sadáme teda do auta, štartujem a zapínam kúrenie. Tak sa trochu zatiaľ aspoň trochu zohrejeme a najeme. Po pár minútach pásy znovu lepím na lyže. Tentokrát úspešne a tak ideme pozrieť tú Ťatliačku. Na chatu ide asfaltka s miernym stúpaním, teraz je krásne zapadnutá, úplne ako z rozprávky.

Roháčskou dolinou na Ťatliakovu chatu

Pri chate sa už v prašane celkom dosť zabárame. Ideme pozrieť k chodníku do sedla Zábrať. Akurát, že tam už žiadny chodník nie je. Prejdeme pár metrov, s každým krokom zapadajúc po kolená do snehu a tak rušíme aj náhradný plán. Takéto brodenie by bolo na dlho a Lukyho čakalo večer pracovné stretko s kolegami.

Snehová nádielka pri Ťatliačke

Tak pásy zase dávame dole a ideme dole dolinou. Lyžovačkou sa to až tak nazvať nedalo, bolo sa treba veľa tlačiť. No čo už, aspoň trošku poposilujeme aj ruky, ktoré sú ináč pri behu dosť zanedbávané.
Pri odbočke od Adamculi sme nabehli na vyjazdenú stopu od kolies. Radosť sa po nej viezť. Po chvíli sme dobehli aj pôvodcu tejto stopy - kamión s drevom. Keďže predbehnúť sme ho nemali ako, tak sme ho využili, chytili sa trčiaceho dreva a nechali sa odtiahnuť dole dolinou. Keď začal kamión zrýchľovať, pustili sme sa. K parkovisku sme si potom ešte kúsok pokorčuľovali.

Odvoz dole dolinou

Chceli sme si vyjsť zjazdovkou ešte raz, ale moje pásy to už úplne vzdali. Tak to môže dopadnúť, keď si pásy striháte sami doma, aj keď neviete ako, a tak sú pridlhé a celý čas sa medzi pás a lyžu lepí sneh. Potom aby ešte držali nalepené na lyžiach.

Luky si ide zjazdovku teda otočiť sám a ja sa idem pohrabať v snehu kdesi na mieste, kde by mohlo byť moje auto.

V Zuberci sa navečeriame, Luky sa stretáva na ubytku s kolegami a ja idem hľadať svoj penzión. Na dnes by stačilo.

Keďže som šla spať so sliepkami, ráno sa budím zavčasu. Okej, mám čas asi do 10-11:00, kým sa Luky uvoľní od kolegov. Idem si teda kúpiť raňajky do obchodu, čo som si večer všimla vedľa penziónu. Von je ale tak pekne, aj snežiť prestalo, tak som sa najprv bola poprechádzať kúsok za Zubercom.

Tá pravá obuv na prechádzku v čerstvo napadnutom snehu :D

Prechádzka popri potoku za Zubercom

No ale Liptov čaká. Dnes máme štart neskorý, ale nevadí. Večer sa ponáhľať nikam netreba a s čelovkou sa lyžovať dá. Po včerajšom zatiahnutom počasí a snežení dnes krásne svieti slnko a Žiarska dolina sa predvádza v plnej kráse.

Pod Žiarskou chatou

Počasíčko ideálne

Rozmýšľame, kam pôjdeme. Žiarske sedlo? Smutné sedlo? Alebo oboje?

Na chatu sa šlape parádne, z cesty hotová diaľnica. Po chatu ešte stretávame vracajúcich sa lyžiarov, pár z nich smerujúcich ešte aj hore. Nad chatou už len posledných pešiakov a po ľuďoch zľahla zem.
Nakoniec vyberáme Žiarske sedlo, no čím sme vyššie, tým je to väčšie trápenie. Stopa biedna po jednom lyžiarovi a aj tá je prerušovaná dierami od turistov. Sneh sa prepadáva, miestami sa šmýka, slnko páli.

Luky ušiel trochu dopredu, vlečiem sa za ním sama. Fajn, nikto naokolo, môžem si sama v kľude ponadávať :D

Tu mi bolo ešte do smiechu, nadávacia chvíľka ešte len prišla :D

Zhejtovala som celú zimu, lyže, sneh, všetko na čo som si len spomenula. Neviem, či mi to bolo aj na tvári vidno, no keď som došla k Lukymu, vyhlásil, že do Žiarskeho sedla sa ďalej nebrodíme a ideme radšej to Smutné sedlo, do ktorého bolo zdola vidno prešlapanú stopu. Podivným traverzom sa dostávame na stopu do Smutného sedla.

Už je celkom dosť hodín, slnko akurát zapadá, čo sa hneď prejavilo aj na teplote a tak si v snahe zabrániť omrzlinám na prstoch dávam na tenké rukavice aj ďalšie.

Západ slnka cestou do Smutného sedla
Foto: Luky

Do sedla už to ubieha celkom rýchlo. Keďže Luky je rýchlejší, dohodli sme sa, že hore čakať nebude, ale zlyžuje dole. Kým sa pripravil na zjazd a zlyžoval ku mne, bola som necelých 100 výškových metrov od sedla. Nakoniec si teda naliepa pásy znovu a ide so mnou hore ešte raz. Záver už bol v úplnej tme, no mesiac pekne svietil pod nohy.

Posledné serpentíny po západe

Večerný Ostrý Roháč a Plačlivé zo Smutného sedla

V sedle to nebolo na flákanie sa, hneď po zastavení som mala pocit, že sa ochladilo hádam aj o 10°C.
Rýchlo pár fotiek, stiahnuť pásy, vybrať čelovku a môžeme ísť dole.

Až na prvých pár metrov na ľade bol skvelý prašan, radosť lyžovať. Po žľabe, ktorý sme zlyžovali až prirýchlo, nasledoval slalom pomedzi stromy, potok, kosodrevinu... Rýchla večera na chate a po pár minútach už sme balili lyže do auta. Čas ísť domov.

Táto dvojdňovka nemala ani toľko veľa kilometrov, ani výškových metrov, ako sa za dva dni dajú nazbierať. Nevyšlo to ani podľa plánov, ktoré sme si dopredu pripravili, ale to sa v horách ani nedá.
Nič to ale nemení na tom, že to boli super dva dni a aj celý dovolenkový týždeň bol parádne využitý :)

Skialpová dovolenka I.

Prišiel ten čas. Ten čas, kedy tenisky nestačia, treba vybrať lyže a beh doplniť lyžovaním. Alebo lyžovanie behaním?

Tohtoročná skialpová sezóna mi začala dosť skoro. Kým tú minulú som začala 1. januára, tento rok sa mi to podarilo už 5. novembra.
Na rozlyžovanie som zvolila Ďumbier. Deň predtým som tam bola behať. Ďumbier bol pekne vysnežený, Trangoška sa dala šlapať už od parkoviska, aj keď na jej zlyžovanie to ešte nebolo. Do batohu som si teda nabalila tenisky, pripravená na zbeh od chaty k autu s lyžami na chrbte. Aj napriek krátkej lyžovačke to stálo za to.
Za dva týždne snehu pripadlo, tak som vytiahla lyže znovu. Tentokrát to vyšlo na zjazd celou Trangoškou, aj keď nejakú skalku a kosodrevinu som ešte chytila.
O ďalší týždeň sme si s Radkou vyšlapali 2x z Trangošky na Štefáničku. Keďže na vrchole fučalo a svah bol vyfúkaný až na ľad, radšej sme si vychutnali parádny prašan v doline.
No dobre, rozlyžovaná by som už trochu bola, chcelo by to niečo zaujímavejšie. Na túto chvíľu som nemusela dlho čakať.

Ďumbier môj každodenný (každotýždenný)

Keď sa ma v práci spýtali, kedy chcem dovolenku a nie či nejakú dovolenku chcem, bolo mi jasné, že mať 17 dní dovolenky v novembri je priveľa :D a tak som si nahlásila voľno na týždeň na prelome novembra a decembra, že to už predsa len bude viac snehu.

Dovolenka sa blížila a nevyzeralo to, že bude s kým lyžovať a tak aby som sa celý týždeň nespúšťala stále len dole Ďumbierom, začala som kuť plány. Prišla som s nápadom na 50 km beh Veľkou Fatrou a 45 km beh z Bystrice do Zvolena a že dni pomedzi si polyžujem na Ďumbieri a na Chopku.
To som ale netušila, čo sa z tej dovolenky vykľuje...

Luky sa ozval, že v pondelok je po nočnej, tak že či nepôjdeme lyžovať. Ako prvú teda škrtám fatranskú 50-tku, veď tú si prebehnem aj inokedy. Treba využiť každú príležitosť, keď je s kým ísť lyžovať, keďže sama inam ako na Ďumbier alebo zjazdovky lyžovať nechodím.

Luky naplánoval žľaby na severnej strane Chopku. Keďže s plánom prišiel on, spolieham, že trasu naštuduje. Ja si len zbežne pozriem popis žľabov a ich sklon. Vyzerá to fajn, posun na vyšší level po Ďumbieri.

Slnečné ráno na Srdiečku

Stretko je ráno trochu iné ako inokedy. Každý nechávame auto na inej strane Chopku a makáme hore zjazdovkami k rotunde, Luky z Jasnej, ja zo Srdiečka. Zhora lyžujeme kúsok po zjazdovke, potom sa odpájame k prvému žľabu - Dievčenskému. Sneh super prašan, zjazdovky ešte nevyratrakované a tak si užívame lyžovačku v neupravenom teréne celý čas. V žľabe snehu dosť, lyžovateľný už je, ale sem tam ešte vytŕča čosi skalnato-kosodrevinové.

Žľab bol pomerne krátky. Rozmýšľame, ako sa odtiaľto teraz vyhrabať na nejaký chodník. Je tu ešte dosť kosodreviny. No nič, čaká nás mínové kosodrevinové pole a sem tam potok k tomu. Trošku sa vytrápime a klesneme na cca 1400 m.n.m.

Vpravo Dievčenský žľab

Sranda v koske

Čas ísť zase hore. V pláne je ešte Školský žľab a tak je pred nami skoro 500 výškových metrov.
Keď stojíme na okraji žľabu, pozeráme dole. Neviem, či sme netrafili správny nástup, ale toto na 35° veľmi nevyzerá.
Pár metrov vľavo sa dá do žľabu nastúpiť tiež, tak to ideme obzrieť. Vtedy som si všimla prasklinu po väčšine šírky žľabu. V hlave sa mi rozoznel lavínový alarm s rôznymi katastrofickými scenármi, keďže zatiaľ ani jeden nemáme lavínový vyhľadávač.
Meníme teda plán a zlyžujeme si po zjazdovke na Bielu púť. V podstate je to aj jedno, prašan nás aj tak neminie, aj keď o strmší žľab sme prišli.

Vedľa Lukyho diera v snehu

Ako sa zjazdovka vyrovnáva, Luky zastane a zakričí: "Pozor, škrupina."
Nerozumiem, čo hovorí a tak si s "Čooo?" lyžujem veselo ďalej. Až zrazu nelyžujem a váľam sa v snehu.
"Škrupina," zopakuje mi Luky. No, teraz už mi je to jasné.

Keď sa podvíham zo zeme, zlyžujeme posledné metre a keďže sme nič normálne nenašli otvorené, s otázkou na recepcii, či môžeme ísť dnu aj takíto (rozumej v lyžiarkach a nie poobliekaní v obleku a šatách) sa usadíme v 4* hoteli. Po drahom rizote a v Lukyho prípade kuracom rezni so zemiakovou kašou, ktoré síce bolo lacnejšie, ale ako sme zistili, bola to mini porcia, z ktorej sa veľmi nenajedol znovu obúvame lyže.

Štyri hodiny poobede, von svieti mesiac, pár minút do tmy a nás čaká ešte posledný výšľap. Mesiac svietil tak silno, že sme pár minút pred šiestou na Chopku stále bez čeloviek.

Pri svite mesiaca poslednýkrát na Chopok

Hore pripravíme lyže na zjazd, vyberáme už aj čelovky, rozlúčime sa a každý si zlyžujeme k svojmu autu.

Uff, ešte že som si už trochu zvykla na pohyb v horách po tme aj keď som sama, ináč by som asi musela zlyžovať s Lukym nazad do Jasnej, nájsť si niečo na prespatie a vyšlapať si Chopok znovu ráno, aby som sa dostala domov.

Po Chopku a 2295 výškových metroch, čo je moje denné lyžiarske maximum na lyžiach zahajujem pauzu. Nabehať síce zvládam viac, ale tie lyže sú predsa len náročnejšie. Treba dať nohy dokopy a pripraviť sa na ďalší výlet.