Takéto čosi a podobné variácie sa sesternica napočúvala vždy, keď ma zavolala s ňou behať. Beh som ozaj nemala rada. Zdal sa mi strašne nudný a ťažký. Na strednej som si dokonca vybavila oslobodenie od telesnej. Mať v rodine zdravotníka nikdy nebolo na škodu :)
Ale na moju obranu, bolo to v čase, keď som mala problémy s chrbticou a nosila som korzet, tak som toho aj tak nemohla veľa robiť.
Na to, že s pravidelným behom som začala len tento rok v júli, pustila som sa do toho na plný plyn.
4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít
Prvý projekt prišiel hneď koncom júla. Vymyslela som si okruh prechádzajúcimi tatranskými dolinami, sedlami a chatami, ktorý dostal názov 4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít.
Bol to prvý serióznejší beh v Tatrách. Keď som bola ešte pred ním otestovať, či už dostupovanie na nohu funguje ako má, bolo to na Slavkovskom štíte. Noha nebolela, čas nebol na zahodenie a tak som sa pustila do plánovania.
Keďže smerovníky mi vypočítali strašidelný čas, chcela som štartovať zavčasu. Aby som ráno ušetrila trochu času, do Tatranskej Polianky som sa vybrala už v piatok večer. Zjedla som si večeru, sklopila zadné sedadlá v aute, vliezla do spacáku a išla spať.
Ráno som sa zobudila na ruch okolo auta. Ľudia smerujúci na Gerlach sa zbierali a horskí vodcovia si ich na autách vozili na Sliezsky dom. Vedľa mňa zaparkovali dvaja Poliaci.
"To čo?" počula som kúsok vedľa pootvoreného okienka, aby som mala čerstvý vzduch.
"To človek." odpovedal mu druhý.
Radšej som sa tvárila, že ešte spím, aby som ich nevyplašila ak sa zrazu zdvihnem zo spacáku :)
Po ich odchode som si zbalila veci a prišiel čas na svižnú rozcvičku na Sliezsky dom a ďalej na Hrebienok. V tom čase som frajerila, že raňajky predsa netreba a tak s jedným jonťákom, čo som vypila pred štartom a naplánovanými raňajkami až na Téryho chatu som šlapala čo to dá ignorujúc škvŕkanie v žalúdku... Chyba! Pod Térynou ma tak vypínalo, že som si myslela, že hore hangom sa už nedoplazím.
Po doplnení energie to cez Priečne sedlo išlo ako po masle. Na Zbojníčke krátka prestávka, znovu som do seba dostala nejaké jedlo a vydala sa smer Prielom. Na reťaziach kopec ľudí, pár z nich "zaseknutých" na mieste a tak som sa postávaniu na mieste nevyhla. Ale aspoň som si trochu oddýchla. Vedela som, že mám toho pred sebou ešte dosť.
Na Poľský hrebeň už nebolo síl na rozdávanie, ale prihovorila som sa tam jednej dvojici, s ktorými sme sa od Zamkovkého chaty obiehali a tak nám to ubiehalo rýchlo. Išli rovnaký okruh ako ja, akurát ráno začali v Starom Smokovci.
 |
| Na Zbojníčke |
 |
| Výhľad z Východnej Vysokej |
Na Východnú Vysokú prišla kríza, tempo pomalšie ako slimákovské, štýlom pár krokov vpred, prestávka. Po doplnení cukru na vrchole som zase ožila a a užívala si parádny zbeh z vrcholu celou Velickou dolinou až do Tatranskej Polianky.
Po dobehnutí k autu som bola nadšená a hneď som vymýšľala, kam by som išla na budúce.
V auguste ale čas na horské behy nevyšiel. Na poslednú chvíľu som sa dala nahovoriť na štafetu Od Tatier k Dunaju a tak som si s kolegami zabehla 345 km a predtým sa snažila nabehať kilometrov po rovine čo to šlo.
 |
| V cieli Od Tatier k Dunaju |
Rozbeh poľskými Tatrami
No a po týchto asfaltových kilometroch sa mi do cesty priplietol ultráč Luky... Alebo teda, asi ja jemu :D keďže som na jeho blogu o behu Západnými Tatrami nechala koment, že tam mám v pláne ísť aj ja hrebeňovku :) A tak som mala parťáka na svoj ďalší projekt. Ešte predtým sme si ale dali spoločne jeden kratší 31 km beh poľskými Tatrami cez 3 jaskyne, halu Ornak, Temniak, Kresanicu a Malolaczniak.
Luky už napísal dlhší report na svojom blogu, tak to takto cez odkazy zneužijem, nech sa dostanem k súčasnejším behom.
Svalovka ako hrom. Ešte aj doma sa mi snívalo, že bežím a nevládzem, na čo som sa zobudila v posteli a zistila, že ma fakt bolia nohy a nevládzem sa prevrátiť na druhý bok :D No nič, mala som týždeň, aby som dala nohy dokopy. Čakali nás Roháče.
 |
| Okrem bežcov sme dnes aj jaskyniari |
 |
| Na hrebeni snehu dosť, tenisková lyžovačka mohla začať |
Roháčska hrebeňovka
41 km hrebeňovka s prevýšením 3700 metrov so štartom pri horárni na Bielej skale a cieľom v Podbanskom. Celé nám to trvalo 13 hodín a 15 minút. Tak isto
O tejto hrebeňovke som začala snívať niekedy pred 2 rokmi. Aj keď vtedy som si nemyslela, že to pôjde tak rýchlo a že budem čokoľvek z toho bežať. Len som to chcela celé naraz prejsť aj keby som to mala ísť tých 23 hodín ako to smerovníky píšu.
Ale potom som natrafila na výzvu Jana Bartasa a bolo. Prečo to chcieť len celé naraz prejsť, keď sa dá aj bežať a tak cieľom bolo proste to prebehnúť čo najrýchlejšie. Čakala som síce o niečo rýchlejší čas ako bol, asi som mala priveľké oči na to, že som behala cca 2,5 mesiaca. Určite si to ale o rok znovu zopakujem a skúsim sa vyhnúť odpáleniam ako na taký Klin, kedy hlava nemala so mnou zľutovanie a pekne mi vynadala :)
V Bystrom sedle sa po doplnení cukru ale presa len nejaké posledné zvyšky síl nazbierali a stačili na posledné výškové metre na Bystrú a následný zbeh Kamenistou dolinou do Podbanského.
Znovu pekný report u Lukyho a ja sa presuniem k ďalšiemu projektu.
 |
| Časť hrebeňa čo už máme za sebou |
 |
| Na Volovci. 20 km v nohách. Ďalších 20 pred nami. |
Malou a Veľkou studenou dolinou alias prvý ultra beh
Po dvojtýždňovej prestávke od projektov a zameraní sa na tréning 3000 výškových metrov týždenne (hneď po tom, ako mi začali znovu fungovať nohy) prišiel ďalší projekt. Po poľských a Západných Tatrách som sa tento raz vybrala sama do Vysokých Tatier.
Pôvodne som si chcela zopakovať letný projekt 4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít. Predsa len som už mala čosi odvtedy nabehané a metre nastúpané, tak ma zaujímalo čo to spravilo. Nakoniec som to ale zavrhla kvôli snehu, keďže mačky na tenisky som ešte nemala a predstava ísť v teniskách Priečne sedlo a Prielom sa mi nepozdávala.
Časť trasy ale bola rovnaká. Štart z Tatranskej Polianky cez Sliezsky dom, Hrebienok na Téryho chatu. Po lete som sa poučila a dala som si raňajky, na Hrebienku prvú kofolu a na Téryho chatu to šlo bez problémov. Dopĺňanie jedla počas behu Vás môže deliť od toho, či si beh užijete alebo ho len s vypätím síl dokončíte.
 |
| Obed na Téryne |
 |
| V Malej studenej doline pripekalo slniečko |
Po obede na Téryho chate prišiel zbeh dole Malou studenou dolinou.
Keď som si išla pekný technický zbeh zo Zamkovského chaty a skákala z jednej skaly na druhú, pani oproti vyvalila oči: "Slečna nebežteee, spadnete." Nespadla som, prekvapivo, a bežala ďalej. Nebol čas flákať sa, čakala ma Veľká studená dolina so Zbojníčkou.
Nevedela som, čo od toho môžem čakať, túto dolinu som si len raz zlyžovala minulú zimu. Stúpanie ale veľmi príjemné. Cestou som stretla dvoch nosičov, do reči im nebolo, keď som ich obiehala s mojím mini batohom.
Na Zbojníčke posledná prestávka, nejaké jedlo, kofola a pivo. Po celom dni mlčania som si na chate vyhliadla obete a prisadla si k dvom chlapíkom Čechom a prehodila sme pár slov.
 |
| Na Zbojníčke už moc slnka nebolo a pofukoval vietor |
Zbeh zo Zbojníčky som si fakt užívala. Ani by som nezastavovala, ale kúsok nad reťazami sedel mladší z dvoch nosičov a prihovoril sa mi, či mu môžem pomôcť. Celý náklad sa mu nejak navážil dozadu a nemohol vstať, čo ho to pri každom pokuse prevážilo dozadu. Vyskočila som na skalu za neho, zaprela som sa a potisla mu náklad dopredu na chrbát. Misia úspešná. Zdvihol sa a pokračoval ďalej a ja teda tiež.
Po dobehnutí na Hrebienok pozerám na hodinky. Núdzový plán bol beh z Hrebienka do Smokovca a cesta vláčikom k autu do Tatranskej Polianky. Ale mám v nohách 35 km, času stále dosť, ešte som aj vládala, tak som šla ďalej po magistrále.
Cesta na Sliezsky dom bola nekonečná. Slnko mi svietilo do očí, na to že je október, tak ešte poriadne pripekalo.
Asi ešte nikdy som sa tak netešila, keď som Sliezsky zbadala, ako teraz. Vedela som, že teraz ma čaká už "len" necelý 5 km zbeh do Tatranskej Polianky. Mala som ale nejaký divný pocit, že mám celé telo akosi vpredu a nohy vlečiem minimálne 10 metrov za sebou. Čakala som, že sa každú chvíľu potknem a natiahnem sa na zemi. Pády sa nakoniec nekonali.
Po 10 hodinách a 43 minútach vypínam pri aute hodinky. V nohách 47 km a 2800 výškových metrov.
Luky mi minule v Roháčoch hovoril, že ultra je všetko, čo je dlhšie ako maratónskych 42 km. V Roháčoch sme mali 41 km a tak som to tesne minula.
Po tomto dni sa už ultráčom môžem nazvať aj ja. Akokoľvek nepochopiteľné pre moju hlavu zatiaľ je, že kedy sa toto vlastne stalo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára