Kde bolo, tam bolo...

 ...bola raz jedna lezkyňa, ktorá sa na bežkyňu zmenila. Ale poďme pekne od začiatku...

Nie je to tak dávno, čo som sa pohybovala v zahraničí. Rovinatom zahraničí. Po roku v Dánsku, kde najvyšší bod dosahuje 171 m.n.m. a chvíľke v Londýne, som sa ale predsa len vrátila domov. To som ešte netušila čo ma tu čaká.

Dánska rovina v Odense

Síce som sa po horách túlala od malička, po dlhšej turistickej pauze chvíľu trvalo, kým som sa znovu dostala do hôr. Zlom nastal presne 25.7.2015. Keďže som v okolí nemala zrovna horomilov, parťáka som našla na Facebooku a vybrali sme sa na Kôprovský štít. Vraj na začiatok bude akurát.

Na Kôprovskom štíte

Doteraz si pamätám tie pocity, keď som sa dostala hore. Stálo to za ten skorý budíček (ktorý vlastne vôbec nebol skorý, keď si to porovnám s nadchádzajúcimi šialenosťami, že budíček o 1:00 a tak :D), aj za tie boľavé nohy nezvyknuté na kopce, aj za ten dážď, ktorý nás chytil 20 minút od auta.
A potom už to išlo so mnou dole vodou...či hore kopcom?

O týždeň neskôr Bystrá lávka, potom Rysy, Kriváň, Furkotský štít, Končistá, Satan, Lomničák. Značka-neznačka, do zimy som šla kamkoľvek, keď sa naskytla príležitosť.
Tatry mi tak prirástli k srdcu, že predstava, že po príchode zimy musím čakať do leta, kým zase niekam pôjdem, sa mi vôbec nepáčila. A tak som si kúpila mačky, cepín, zimné topánky a pár dní pred Vianocami som si vyšla na Gerlach. Taký ideálny terén na prvú ozajstnú zimnú túru, kde si človek zvykne na zimné podmienky :)

Stúpanie Batizovskou dolinou k nástupu na Gerlach

Po pár túrach na lane (základnú výbavu na lezenie som si nakúpila ešte na jeseň) som si čoraz viac užívala, že takto sa dostanem na miesta, kam sa človek len tak bežne na prechádzku nevyberie. Na jeseň som si prešla základmi istenia a lezenia a od apríla 2016 prišla neskutočná skalkárska závislosť. V priemere 2x do týždňa som až do konca septembra visela kdesi na lane. Popri lezení na skalkách ani Tatry na seba nenechali dlho čakať. Velický zub, Žabí kôň, Volia veža...pekné to začiatky.

Zlaňák z Malej Dračej hlavy

Dolez na Velický zub

Ihla v Patrii

Keď nájdete svoju spriaznenú dušu...

...ktorá je za každé šialenstvo :D

Keď už bolo chladno na lezenie vonku, na rad prišla aj umelá stena. Zo začiatku to bol fakt boj, ale chuť a motivácia liezť boli tak silné, že som sa v telocvični trápila celú zimu aj 3x do týždňa a mozoľov na rukách som mala toľko, že sa už nedali ani spočítať. Také ruky drevorubača ako mi raz bolo povedané :)

Zima 2016/2017 priniesla k častému lezeniu v telocvični aj kopec skialpinistických zážitkov z Tatier. Neporovnateľné  s tými pár razmi čo som sa rok predtým polyžovala na Ďumbieri. Zážitky od západu slnka na Malom ľadovom štíte, následnému zliezaniu do Sedielka a lyžovačke po tme s čelovkou dole Malou studenou dolinou, neskutočný prašan pod Furkotským štítom či učenie sa otočiek v traverze v Centrálnom žľabe na Vysokú (však prečo si vyberať niečo jednoduchšie na začiatok všakže :D) sú fakt nezabudnuteľné.

Začiatky boli ťažké :D zo Žltej lávky do Veľkej studenej doliny

Hore Mlynickou dolinou

Západ slnka na Malom ľadovom štíte

Po lyžiarsko-lezeckej zime som sa super rozlezená dostala z telocvične na skalky, kde sa podarilo preliezť pár pekných ciest. Medzi moje obľúbené určite patrí Paklenica (5+) a Sedem cností (6) na Dreveníku, kde tá 6tka bola vlastne moja najťažšia vylezená cesta.

Bohužiaľ k športu patria aj zranenia. Len pár dní po tom, čo som si vyliezla svoju najťažšiu cestu, prišli presilené šľachy na ľavom predlaktí. Prekvapivo to nebolo z lezenia. Začalo to celé na bicykli, no lezením aj cez bolesť som ruku úplne dorazila a skončila som na 2 týždne s rukou v dlahe a ďalšie 3 týždne v kľudovom nelezeckom režime.
Pre niekoho, kto už vyše roka lezie minimálne 2x týždenne to bola ozaj dlhá prestávka. Po nej som sa vrhla na lezenie znovu, avšak oslabená ruka po takej dobe nič nerobenia neposlúchala tak, ako som chcela. Raz neposlúchla až tak, že som pri lezení na Kalamárke zhučala zo skaly na zem ešte pod prvým istením a skončila som s narazenou pätou, čo viedlo k ďalšej pauze. Pomedzi úrazy a nelezenie som akosi prišla aj o spolulezca zo zimy, a tak keď som už vedela bezbolestne kráčať, som sa raz rozbehla...

Behala som aj predtým, no veľmi nepravidelne. Vždy to bolo o tom, že ak bolo kde a s kým, tak som len liezla a občas som z núdze o udržanie aspoň akej-takej kondičky išla behať. Teraz sa mi ale bežalo nejak inak. Lepšie. A tak som behala. Najprv pár stoviek kilometrov po rovine po asfalte. Potom som raz mala obrovskú chuť ísť do Tatier, mala som tam vymyslený projekt "4 doliny, 3 sedlá, 2 chaty a 1 štít" s dĺžkou 35 km a 2700 výškovými metrami. Tak som si zbalila mini batoh a vybehla. Po tomto behu som sa cítila, že dokážem hádam všetko :D bola to najdlhšia vzdialenosť, čo som prebehla/odkráčala v prudkých stúpaniach.

Myslím, že to bol moment, kedy som úplne prepadla behu a stala sa viac bežkyňou ako lezkyňou. Stále aj leziem, ale oooveľa menej a to vtedy, keď práve nebehám. Trvalo ešte pár týždňov, kým som nabehala nejaké kilometre na asfalte, no potom som sa presunula do kopcov. Vymenila som moju asfaltovú tréningovú trasu Kremnička-Badín a späť za Panský diel, Urpín a Ďumbier, sledovanie tempa min/km som vymenila za cieľ 3000 výškových metrov týždenne, čo moju závislosť ešte prehĺbilo a "núti" ma to behať stále dlhšie, vyššie a ďalej. Čo sa ukázalo aj na pár ďalších bežeckých projektoch, ktoré som už stihla absolvovať.

Hrebeň Roháčov, jeden z bežeckých projektov

Ale o tých zase neskôr :)