Skialpová dovolenka II.

Po Chopku a dni voľna, keď sa nohy dali zase dokopy, je čas na ďalší výlet. Veď treba dovolenku využiť naplno, tak hneď dvojdňový.

V stredu večer balím veci. Vonku poriadne sneží, tak keď pred spaním ešte odpratávam sneh, rozmýšľam, aká asi bude ráno Čertovica a Huty. Ale čo, sused mi požičal reťaze, naučil ma, ako ich zakladať, tak hádam to nejako pôjde.

O 3:00 ráno (fakt ráno??) mi zvoní budík. Treba nachystať posledné veci a vyraziť.
Do Liptovského Mikuláša mi normálne cesta trvá hodinu, no keď pozriem ako sa stále chumelí, radšej idem skôr. Asi som ale mala ísť ešte skôr, z jednej hodiny sú totiž dve.

Cesta je zlá, jazda pomalá, hore Čertovicou ma kúsok pošmýka po ceste, ale vyjdem bez reťazí.
Na parkovisku odstavím auto, nech tú jazdu trochu predýcham, kým sa pustím na opačnú stranu.
Cestou dole stretávam prvý odstavený kamión, ten už to asi vzdal. Kamióny to budú mať dnes na horských prechodoch asi zaujímavé.

V Mikuláši na stanici priskakuje do auta Luky, ktorý si skoro trištvrte hodinu musel posedieť s bezdomovcami, kým som sa tam dostala.

Cestou počúvame dopravný servis. každá druhá veta obsahuje slovné spojenie "šmýkajúci sa kamión". Keď zahlásia, že na akomsi úseku sú tri odstavené a jeden šmýkajúci sa kamión , už sa nedá inak len smiať. Asi by z toho mohol byť aj nový zimný šport, kde víťazom je auto, ktoré sa ešte aspoň šmýka :)

Jazda v prašane cez Huty

Huty ma dosť desili, no nakoniec boli ešte lepšie ako Čertovica. Áut tu bolo menej a tak sneh nestihli rozjazdiť. Na ceste prašan, presne taký aký sme od dnešného dňa očakávali aj na horách.

Cez Zuberec prehádzame ďalej smer Roháče Spálená. V pláne bol Salatín. Vyšlapeme si zjazdovkou, no hore bol dosť vetrisko, husté sneženie a tak toho veľa nevidno...
No nič, Salatín nikam neutečie, radšej zlyžujeme neupravenou zjazdovkou dole.

Skúsime teda náhradný plán - ísť pozrieť Ťatliakovu chatu a ak podmienky pustia, tak prejsť cez sedlo Zábrať a zlyžovať dole Látanou dolinou.

Pod zjazdovkou znovu lepíme pásy...až zrazu nie, keď zisťujem, že pásom sa lepiť nechce. Ups, asi trochu primrzli v batohu. To mám za to, že som si ich nevzala k sebe pod bundu.
Sadáme teda do auta, štartujem a zapínam kúrenie. Tak sa trochu zatiaľ aspoň trochu zohrejeme a najeme. Po pár minútach pásy znovu lepím na lyže. Tentokrát úspešne a tak ideme pozrieť tú Ťatliačku. Na chatu ide asfaltka s miernym stúpaním, teraz je krásne zapadnutá, úplne ako z rozprávky.

Roháčskou dolinou na Ťatliakovu chatu

Pri chate sa už v prašane celkom dosť zabárame. Ideme pozrieť k chodníku do sedla Zábrať. Akurát, že tam už žiadny chodník nie je. Prejdeme pár metrov, s každým krokom zapadajúc po kolená do snehu a tak rušíme aj náhradný plán. Takéto brodenie by bolo na dlho a Lukyho čakalo večer pracovné stretko s kolegami.

Snehová nádielka pri Ťatliačke

Tak pásy zase dávame dole a ideme dole dolinou. Lyžovačkou sa to až tak nazvať nedalo, bolo sa treba veľa tlačiť. No čo už, aspoň trošku poposilujeme aj ruky, ktoré sú ináč pri behu dosť zanedbávané.
Pri odbočke od Adamculi sme nabehli na vyjazdenú stopu od kolies. Radosť sa po nej viezť. Po chvíli sme dobehli aj pôvodcu tejto stopy - kamión s drevom. Keďže predbehnúť sme ho nemali ako, tak sme ho využili, chytili sa trčiaceho dreva a nechali sa odtiahnuť dole dolinou. Keď začal kamión zrýchľovať, pustili sme sa. K parkovisku sme si potom ešte kúsok pokorčuľovali.

Odvoz dole dolinou

Chceli sme si vyjsť zjazdovkou ešte raz, ale moje pásy to už úplne vzdali. Tak to môže dopadnúť, keď si pásy striháte sami doma, aj keď neviete ako, a tak sú pridlhé a celý čas sa medzi pás a lyžu lepí sneh. Potom aby ešte držali nalepené na lyžiach.

Luky si ide zjazdovku teda otočiť sám a ja sa idem pohrabať v snehu kdesi na mieste, kde by mohlo byť moje auto.

V Zuberci sa navečeriame, Luky sa stretáva na ubytku s kolegami a ja idem hľadať svoj penzión. Na dnes by stačilo.

Keďže som šla spať so sliepkami, ráno sa budím zavčasu. Okej, mám čas asi do 10-11:00, kým sa Luky uvoľní od kolegov. Idem si teda kúpiť raňajky do obchodu, čo som si večer všimla vedľa penziónu. Von je ale tak pekne, aj snežiť prestalo, tak som sa najprv bola poprechádzať kúsok za Zubercom.

Tá pravá obuv na prechádzku v čerstvo napadnutom snehu :D

Prechádzka popri potoku za Zubercom

No ale Liptov čaká. Dnes máme štart neskorý, ale nevadí. Večer sa ponáhľať nikam netreba a s čelovkou sa lyžovať dá. Po včerajšom zatiahnutom počasí a snežení dnes krásne svieti slnko a Žiarska dolina sa predvádza v plnej kráse.

Pod Žiarskou chatou

Počasíčko ideálne

Rozmýšľame, kam pôjdeme. Žiarske sedlo? Smutné sedlo? Alebo oboje?

Na chatu sa šlape parádne, z cesty hotová diaľnica. Po chatu ešte stretávame vracajúcich sa lyžiarov, pár z nich smerujúcich ešte aj hore. Nad chatou už len posledných pešiakov a po ľuďoch zľahla zem.
Nakoniec vyberáme Žiarske sedlo, no čím sme vyššie, tým je to väčšie trápenie. Stopa biedna po jednom lyžiarovi a aj tá je prerušovaná dierami od turistov. Sneh sa prepadáva, miestami sa šmýka, slnko páli.

Luky ušiel trochu dopredu, vlečiem sa za ním sama. Fajn, nikto naokolo, môžem si sama v kľude ponadávať :D

Tu mi bolo ešte do smiechu, nadávacia chvíľka ešte len prišla :D

Zhejtovala som celú zimu, lyže, sneh, všetko na čo som si len spomenula. Neviem, či mi to bolo aj na tvári vidno, no keď som došla k Lukymu, vyhlásil, že do Žiarskeho sedla sa ďalej nebrodíme a ideme radšej to Smutné sedlo, do ktorého bolo zdola vidno prešlapanú stopu. Podivným traverzom sa dostávame na stopu do Smutného sedla.

Už je celkom dosť hodín, slnko akurát zapadá, čo sa hneď prejavilo aj na teplote a tak si v snahe zabrániť omrzlinám na prstoch dávam na tenké rukavice aj ďalšie.

Západ slnka cestou do Smutného sedla
Foto: Luky

Do sedla už to ubieha celkom rýchlo. Keďže Luky je rýchlejší, dohodli sme sa, že hore čakať nebude, ale zlyžuje dole. Kým sa pripravil na zjazd a zlyžoval ku mne, bola som necelých 100 výškových metrov od sedla. Nakoniec si teda naliepa pásy znovu a ide so mnou hore ešte raz. Záver už bol v úplnej tme, no mesiac pekne svietil pod nohy.

Posledné serpentíny po západe

Večerný Ostrý Roháč a Plačlivé zo Smutného sedla

V sedle to nebolo na flákanie sa, hneď po zastavení som mala pocit, že sa ochladilo hádam aj o 10°C.
Rýchlo pár fotiek, stiahnuť pásy, vybrať čelovku a môžeme ísť dole.

Až na prvých pár metrov na ľade bol skvelý prašan, radosť lyžovať. Po žľabe, ktorý sme zlyžovali až prirýchlo, nasledoval slalom pomedzi stromy, potok, kosodrevinu... Rýchla večera na chate a po pár minútach už sme balili lyže do auta. Čas ísť domov.

Táto dvojdňovka nemala ani toľko veľa kilometrov, ani výškových metrov, ako sa za dva dni dajú nazbierať. Nevyšlo to ani podľa plánov, ktoré sme si dopredu pripravili, ale to sa v horách ani nedá.
Nič to ale nemení na tom, že to boli super dva dni a aj celý dovolenkový týždeň bol parádne využitý :)