Skialpová dovolenka I.

Prišiel ten čas. Ten čas, kedy tenisky nestačia, treba vybrať lyže a beh doplniť lyžovaním. Alebo lyžovanie behaním?

Tohtoročná skialpová sezóna mi začala dosť skoro. Kým tú minulú som začala 1. januára, tento rok sa mi to podarilo už 5. novembra.
Na rozlyžovanie som zvolila Ďumbier. Deň predtým som tam bola behať. Ďumbier bol pekne vysnežený, Trangoška sa dala šlapať už od parkoviska, aj keď na jej zlyžovanie to ešte nebolo. Do batohu som si teda nabalila tenisky, pripravená na zbeh od chaty k autu s lyžami na chrbte. Aj napriek krátkej lyžovačke to stálo za to.
Za dva týždne snehu pripadlo, tak som vytiahla lyže znovu. Tentokrát to vyšlo na zjazd celou Trangoškou, aj keď nejakú skalku a kosodrevinu som ešte chytila.
O ďalší týždeň sme si s Radkou vyšlapali 2x z Trangošky na Štefáničku. Keďže na vrchole fučalo a svah bol vyfúkaný až na ľad, radšej sme si vychutnali parádny prašan v doline.
No dobre, rozlyžovaná by som už trochu bola, chcelo by to niečo zaujímavejšie. Na túto chvíľu som nemusela dlho čakať.

Ďumbier môj každodenný (každotýždenný)

Keď sa ma v práci spýtali, kedy chcem dovolenku a nie či nejakú dovolenku chcem, bolo mi jasné, že mať 17 dní dovolenky v novembri je priveľa :D a tak som si nahlásila voľno na týždeň na prelome novembra a decembra, že to už predsa len bude viac snehu.

Dovolenka sa blížila a nevyzeralo to, že bude s kým lyžovať a tak aby som sa celý týždeň nespúšťala stále len dole Ďumbierom, začala som kuť plány. Prišla som s nápadom na 50 km beh Veľkou Fatrou a 45 km beh z Bystrice do Zvolena a že dni pomedzi si polyžujem na Ďumbieri a na Chopku.
To som ale netušila, čo sa z tej dovolenky vykľuje...

Luky sa ozval, že v pondelok je po nočnej, tak že či nepôjdeme lyžovať. Ako prvú teda škrtám fatranskú 50-tku, veď tú si prebehnem aj inokedy. Treba využiť každú príležitosť, keď je s kým ísť lyžovať, keďže sama inam ako na Ďumbier alebo zjazdovky lyžovať nechodím.

Luky naplánoval žľaby na severnej strane Chopku. Keďže s plánom prišiel on, spolieham, že trasu naštuduje. Ja si len zbežne pozriem popis žľabov a ich sklon. Vyzerá to fajn, posun na vyšší level po Ďumbieri.

Slnečné ráno na Srdiečku

Stretko je ráno trochu iné ako inokedy. Každý nechávame auto na inej strane Chopku a makáme hore zjazdovkami k rotunde, Luky z Jasnej, ja zo Srdiečka. Zhora lyžujeme kúsok po zjazdovke, potom sa odpájame k prvému žľabu - Dievčenskému. Sneh super prašan, zjazdovky ešte nevyratrakované a tak si užívame lyžovačku v neupravenom teréne celý čas. V žľabe snehu dosť, lyžovateľný už je, ale sem tam ešte vytŕča čosi skalnato-kosodrevinové.

Žľab bol pomerne krátky. Rozmýšľame, ako sa odtiaľto teraz vyhrabať na nejaký chodník. Je tu ešte dosť kosodreviny. No nič, čaká nás mínové kosodrevinové pole a sem tam potok k tomu. Trošku sa vytrápime a klesneme na cca 1400 m.n.m.

Vpravo Dievčenský žľab

Sranda v koske

Čas ísť zase hore. V pláne je ešte Školský žľab a tak je pred nami skoro 500 výškových metrov.
Keď stojíme na okraji žľabu, pozeráme dole. Neviem, či sme netrafili správny nástup, ale toto na 35° veľmi nevyzerá.
Pár metrov vľavo sa dá do žľabu nastúpiť tiež, tak to ideme obzrieť. Vtedy som si všimla prasklinu po väčšine šírky žľabu. V hlave sa mi rozoznel lavínový alarm s rôznymi katastrofickými scenármi, keďže zatiaľ ani jeden nemáme lavínový vyhľadávač.
Meníme teda plán a zlyžujeme si po zjazdovke na Bielu púť. V podstate je to aj jedno, prašan nás aj tak neminie, aj keď o strmší žľab sme prišli.

Vedľa Lukyho diera v snehu

Ako sa zjazdovka vyrovnáva, Luky zastane a zakričí: "Pozor, škrupina."
Nerozumiem, čo hovorí a tak si s "Čooo?" lyžujem veselo ďalej. Až zrazu nelyžujem a váľam sa v snehu.
"Škrupina," zopakuje mi Luky. No, teraz už mi je to jasné.

Keď sa podvíham zo zeme, zlyžujeme posledné metre a keďže sme nič normálne nenašli otvorené, s otázkou na recepcii, či môžeme ísť dnu aj takíto (rozumej v lyžiarkach a nie poobliekaní v obleku a šatách) sa usadíme v 4* hoteli. Po drahom rizote a v Lukyho prípade kuracom rezni so zemiakovou kašou, ktoré síce bolo lacnejšie, ale ako sme zistili, bola to mini porcia, z ktorej sa veľmi nenajedol znovu obúvame lyže.

Štyri hodiny poobede, von svieti mesiac, pár minút do tmy a nás čaká ešte posledný výšľap. Mesiac svietil tak silno, že sme pár minút pred šiestou na Chopku stále bez čeloviek.

Pri svite mesiaca poslednýkrát na Chopok

Hore pripravíme lyže na zjazd, vyberáme už aj čelovky, rozlúčime sa a každý si zlyžujeme k svojmu autu.

Uff, ešte že som si už trochu zvykla na pohyb v horách po tme aj keď som sama, ináč by som asi musela zlyžovať s Lukym nazad do Jasnej, nájsť si niečo na prespatie a vyšlapať si Chopok znovu ráno, aby som sa dostala domov.

Po Chopku a 2295 výškových metroch, čo je moje denné lyžiarske maximum na lyžiach zahajujem pauzu. Nabehať síce zvládam viac, ale tie lyže sú predsa len náročnejšie. Treba dať nohy dokopy a pripraviť sa na ďalší výlet.