Keď Vám najlepšia kamarátka, ktorá je mimochodom tiež rovnako bláznivá do kadejakých, hlavne aeróbnych športov povie, že "Počúvaj oddýchni si lebo ťa vypne ako ističe!" asi je fajn počúvať...
Problém nebol v tom, že by niečo v jedálničku chýbalo. Ale keď sa pohyb zvýši z 3-4 mestských behov týždenne na skoro každodenný beh (s jedným ničnerobiacim dňom týždenne - ak na taký deň vyšiel čas) a príjem ostane rovnaký, tak sa to niekedy niekde odraziť musí.
Problém nebol ani v tom, že by som sa do behu nútila. Bavilo ma to. Až tak veľmi, že hranica 3000 výškových metrov týždenne bola niekedy aj dvojnásobne vyššia.
Problém bol, že ďalší týždeň nebol voľnejší. Veď predsa zase treba 3000 výškových metrov, nie?
A aby tých 3000 výškových metrov bolo, treba predsa aj v hmle a daždi utekať na Panský diel, aj vo víchrici sa driapať na Ďumbier. Aj keď som unavená, tak nastaviť budík na 4:30 a v polospánku vybehnúť von. A tiež, keď si rozbijem koleno, tak ho treba zalepiť a na druhý deň zase bežať aj cez bolesť, pošmyknúť sa a spadnúť znovu. Najlepšie na to isté koleno.
Ale veď človek si zvykne na všetko. Hlava je taký zvláštny superpočítač a kam chce ísť ona, telo proste nasleduje...
Až keď napadlo veľa snehu a behať po kopcoch viac nešlo, povedala som si, že si idem dať týždeň pauzu a potom proste vymením tenisky za lyže a makáme ďalej. Ako som sa len mýlila!
Vyšlo to na prvý decembrový týždeň. Jeden deň nič nerobím. Na druhý deň sa prejdem do roboty a z roboty, ináč nič nerobím. V takomto duchu to ide celý týždeň.
Prešiel týždeň. Stále nič nerobím. Po dvoch týždňoch vybehnem na lúky poza domy, kde snehu ešte nie je.
Ďalšie dva týždne nič nerobím.
Začiatkom januára mám dovolenku. Deväť dní voľna, dávam si výzvu - 9000 výškových metrov na lyžiach. Nakoniec ich bolo asi 6000. Skalnaté pleso, Chopok, Ďumbier... Jeden deň som si bola aj na ľadoch pod Zamkovského chatou zaliezť. Asi dva dni z dovolenky obetujem oddychu.
Táto dovolenka bola posledný výkrik do tmy. Po nej sa mi už nič nechce. Nevládzem. Stále som hladná.
Po zvyšok zimy som bola raz na pešo v Tatrách. Raz sme boli s Radkou na skialpových pretekoch na Krížnej robiť kontrolu v jednom zo zjazdov. Kolegyňa ma nahovorila na spinning, ktorý bol strašne super, ale na prstoch jednej ruky by som mohla spočítať, koľkokrát som sa tam ukázala.
Nuž a tak sa to ďalej nieslo v znamení veľa oddychu, veľa návštev kina, prečítaných kníh a popri tom som nenápadne sledovala, koľko ostáva do mojej prvej stovky...
V októbri, keď som bola na tom bežecky úplne najlepšie, som sa registrovala na Lazovú stovku. Štart v apríli. Do štartu v tom čase niekoľko mesiacov. Počítala som ešte s ďalšími stovkami kilometrov a tisíckami výškových metrov.
Čím sa stovka viac približovala a ja som sa stále nedokázala dokopať vstať a vybehnúť, upravovala som svoju predstavu stoviek kilometrov na desiatky.
Nakoniec som stihla pred štartom Lazovky ísť 2x (!!!) na Panský diel. Teda 2x 8 km. 2x 600 výškových metrov. 2x zbeh dole zjazdovkou.
Luky, ktorý sa v októbri sľúbil, že pôjde so mnou, chcel stále ísť. Napriek upozorneniam, že som nebehala. Že nebudem vládať. Že pôjdem pomaly. Nedal sa odradiť a proste išiel, za čo som mu veľmi vďačná. V piatok sa teda odvezieme k sesternici do Haluzíc pri Novom Meste, čo je asi polhodina na štart, ktorý bude vo Vrbovom.
 |
| Večer pred štartom v Haluziciach |
Vrbové, 21.apríl, 6:00. Vlastne pár minút neskôr, lebo to nie sú Belkovci, ak nemeškajú. Na štarte stojí celý Belko team s Lukym. Prišli obe sesternice z Londýna, jedna z nich aj s manželom a ich mama. Pomaly sa rozbiehame a rozdelíme sa na tri dvojčlenné skupinky. Ivka s Romanom bežia dopredu, ja s Lukym za nimi a Betka s maminou zvolia stratégiu neprepáliť začiatok a tak na rozhýbanie kráčajú.
Pomyslím si, že to zatiaľ ide, normálne viem behať, ešte som to od jesene nezabudla.
Príde prvý kopec. Chôdza. No čo, však do kopca chôdza, rovnejším terénom a dole kopcom beh.
Nejaký čas sa obiehame s rovnakými ľuďmi. Hore kopcom oni mňa, dole kopcom ja ich. Takto to ide asi až do Brezovej pod Bradlom. Odplazím sa k mohyle, kde je prvá živá kontrola. Pepsi cola dodá síl. Keď prestane na tom úpeku na asfalte účinkovať Pepsi, vyťahujem super vychytávku. Ovocná výživa pre deti. Však nebudem banány na chrbte trepať, že? :D
 |
| Kúsok pred prvou živou kontrolou s občerstvením |
 |
| Super jedlo :D |
Pred posledným stúpaním, na vrchu ktorého sa otvára výhľad na Branč, energia znovu dôjde a tak si dám prvý a dnes aj jediný gél. Viem, že pod hradom v Podbranči nás čaká ďalšia živá kontrola a teda aj Pepsi a jedlo a voda na doplnenie zásob na cestu. Odtiaľ nasleduje pekný zbeh. Po každom behu dole kopcom, ale musí nasledovať stúpanie a tak sa o chvíľu znovu plazím do kopca. Po poli bez jediného tieňa. Po poliach sa tiahneme až do Vrboviec. Cítim, že na oboch chodidlách mám už parádne otlaky. Pri poslednom zbehu do dediny, kde je znovu živá kontrola a aj taška s vecami, ktoré nám tam priniesli zo štartu, cítim, že otlaky praskli. Au.
 |
| Hrad Branč pred nami, až hore ale nejdeme |
 |
| Tieň chýbal, ale ináč to vyzeralo krásne |
Vo Vrbovciach máme v nohách skoro 50 kilometrov a dávame si dlhšiu prestávku. Niektorí prezúvajú tenisky, prezliekajú veci. Jedia tajné zásoby, ktoré majú odložené v taške. Na mňa tam čakajú banány a arašidové maslo a Luky nám vezme čapované pivo.
Vo Vrbovciach nájdeme sedieť aj sesternicu s manželom, ktorí prišli asi 15 minút pred nami. Kým tam všetci sedíme, pár ľudí sa vybralo z občerstvovačky ďalej. Asi štyria sa aj vrátili. Vraj zašli za dedinu, ale že do toho kopcu nejdu a končia. Začínam sa celkom báť.
Po prestávke pokračujeme ďalej vo štvorici. Kopec, na ktorý nasledoval výstup sa volá Žalostiná. Vcelku výstižný názov. Zatiaľ to ale šlape. Stále si vykračujem z nohy na nohu. V hlave mi beží jednoduché pravá, ľavá, pravá, ľavá. Všetko ostatné je z hlavy vytesnané a nedokážem na nič iné myslieť.
 |
| Posledné metre na Žalostinú |
Na Žalostinej začne pekný behateľný hrebeň. Pobehneme. Prasknuté otlaky super bolia, ale stále bežím. Potom príde zbeh a tam moja bežecká púť končí. Ledva dostupujem na pravé chodidlo a začínam pokrivkávať. Hlavne v nerovnom teréne. Ďalej už len kráčam. Ivka s Romanom začnú kráčať so mnou. Luky nám občas odbehne dopredu a potom čaká. Keď sme kúsok pred ďalšou živou kontrolou, dokráčame k nemu a on nás po krátkom pohľade na nás nazve Lazaretom, vieme, že to už dlho nepôjde.
 |
| Lazaret :D |
O 19:43 prídeme na kontrolu vo Filipovskom údolí. Sme za slovenskou hranicou, ale je nám to jedno. Po 63 kilometroch končíme.
Luky doplní energiu a po dohode ide ďalej sám. Plán teda je vybaviť si odvoz do Vrbového, kde máme autá a ja tam následne počkám na Lukyho, kým príde do cieľa.
Kým po nás príde ujo, ideme sa skryť do reštaurácie. Von sa začína stmievať a poriadne ochladzovať. Konečne nejaké normálne jedlo!
Keď si v reštaurácii vypýtam čisté halušky bez bryndze a slaniny, čašník na mňa veľmi zvláštne pozerá a nakoniec mi ich prinesie posypané aspoň na drobno nasekaným medvedím cesnakom. Nuž, vegán si veľmi nevyberie, keď už majú len pár posledných jedál z menu na výber, lebo im do zatvorenia ostáva asi polhodina. V ten chvíli mi to bolo jedno a bolo to pre mňa najlepšie jedlo dňa.
Akurát vo chvíli, keď už by nás najradšej vyhnali z reštaurácie, príde po nás ujo na aute. Vysadám vo Vrbovom a vleziem do auta. Keďže nemám žiadne teplé oblečenie na prezlečenie, ľahnem si na zadné sedadlo a schúlim sa pod termofóliu. Lukymu píšem SMS, že spím v aute, nech ma budí keď príde. Je asi pol jedenástej, príchod do cieľa mal vypočítaný okolo štvrtej ráno. Spať sa mi veľmi nedá, každú chvíľu sa budím, že ma niečo bolí až ma z toho utrpenia vytrhne Luky, keď o štvrť na štyri volá, že je už tu. Zbalíme veci, čaká nás polhodinová cesta naspäť do Haluzíc. Rýchla sprcha o piatej ráno a ideme spať. Po prebdených hodinách v aute tentoraz už zaspím.
Nedeľa sa niesla v znamení oddychu v Haluziciach. Motáme sa po dvore, kopec ľudí, dve deti a pes. V nedeľu poobede odchádza prvé auto do Martina aj s Lukym. Ja s Betkou ostávam v Haluziciach do pondelka. Hoci v pondelok plánujeme skorší návrat do Martina, nevyjde to podľa plánov, lebo na obed zistím, že mám defekt na aute. Po vybavovačkách v servise sa ale nakoniec dostaneme do Martina, vysadím Betku a ja pokračujem do Bystrice, čím sa končí tento super výlet.
 |
| Oddych v Haluziciach |
 |
| Západ slnka z Hájnice nad Haluzicami, tam sme sa s Betkou v nedeľu večer nejak dokázali odplaziť |
Od Lazovky už prešli skoro štyri týždne. Nejaký čas ma mrzelo, že som ju nedokončila. S odstupom času, keď sa mi to uležalo v hlave, ma to už nemrzí. Jasné, prvá stovka je len jedna. Ale vlastne som fakt rada, že som dokončila 63 kilometrov a cez 2000 výškových metrov. Veď som 4,5 mesiaca vôbec nebehala. Kondička zmizla. Nabehané kilometre a výškové metre tiež. V podstate už toto bol pre mňa úspech. Nemôžem predsa očakávať, že budem teraz behať tak, ako pred zimou bez toho, aby som niečo preto spravila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára