Tréningová Veľká Fatra a Nízke Tatry

Len občas sa ma niekto pýta, či ma to baví chodiť stále na Ďumbier, keď som tam už bola toľkokrát. Odpoveď je celkom jednoduchá. Baví. Ďumbier je proste taká moja srdcovka. Taký domáci kopec, ktorý mám blízko a kam sa môžem ísť prebehnúť aj keď nemám veľa času.


Pred Ďumbierom bola ale predsa len jedna zmena. Projekt Veľká Fatra. Vo Fatre som bola minulý rok asi 2x. Také krátke prechádzky z Donovalov na Zvolen. Aké krásy skrýva tento hrebeň som doteraz nevedela.


Vymyslenú som mala trasu z Donovalov cez Zvolen do Nižnej Revúcej, odtiaľ na Rakytov a následne po hrebeni až po Krížnu so zbehom na Staré hory. Lukymu som tento plán cez zimu spomínala a dohodli sme sa, že tento rok si to prejdeme. Trošku sme ale trasu upravili, aby bol začiatok a cieľ na jednom mieste. Mal z toho byť okruh zo Starých hôr cez Majerovu skalu po Rakytov, dole do Nižnej Revúcej, cez Končitú a Zvolen na Donovaly a odtiaľ po zelenej cez Vrchlúku a Krčahy znovu na Staré hory.

V sobotu ráno sa stretávame na Starých horách. Luky našiel ešte ďalších parťákov a tak v trojici začíname o 5:45 šlapať na Majerovu skalu. Výživných 800 výškových metrov hneď na začiatok.

Luky s Lukášom sú poriadne mašiny. Niet sa čomu čudovať, keď Luky už skoro rok funguje na priemere 1000 výškových metrov denne. Ja po mojej zime mám naopak čo robiť. Od Majerovej skaly ma začína chytať celkom depka. Lukyho som začala posielať preč, ale nedal sa.

Nakoniec dôjdeme na Krížnu. Po zvážení vyhlasujem, nech pokračujú a poriadne sa prebehnú. Dnes to u mňa ešte nie je na také výkony. Aspoň nie v ich tempe.

Chalani teda utekajú ďalej, ja si dávam na Krížnej krátku foto pauzu. Dobijem baterky a pokračujem ďalej svojím tempom. V pláne mám pokračovať podľa pôvodného plánu kam to pôjde. Či už by to bola Chata pod Borišovom alebo až na Donovaly.

Majerova skala od Krížnej

 

Krásne behateľný hrebeň. Keď sa zlepší kondička samozrejme :D

Od Krížnej sa rozbehnem smer Ostredok. Hrebeň je krásny trávnatý a mierne vlnitý. O chvíľu som tam a pozerám, čo mám ďalej pred sebou. Ukazuje sa Ploská aj Borišov, vykúka aj červená strecha Chaty pod Borišovom.

Hoci sa už Ploská javí dosť blízko, smerovník ukazuje ešte celkom vysoké časy. Obzerám tmavé mraky, ktoré sa okolo mňa zbiehajú. Na dnes hlásili nejaké búrky, ale nemali by prísť tak skoro. Počasie má ale predpoveď na háku a cítim prvé jemné kvapky. No nič, dnes velím radšej na ústup.

Dnes potiaľto, ale ja sa znovu vrátim

 

Borišov aj s chatou na dohľad, veru ma mrzelo pokračovať ďalej

Kým som sa vrátila po Krížnu, po kvapkách nebolo už ani stopy. Zamrzelo ma, že sa už vraciam. Hmm, žeby som sa zase otočila, vrátila sa na Ostredok a pokračovala ďalej? Nakoniec vyhráva rozum.

Kúsok pod Krížnou si ale všimnem odbočku na Rybovské sedlo, vraj 30 minút. Vyberiem sa tam teda pozrieť, čo je to za terén, keď je to v zime také lavinózne. Z hrebeňa začne chodník prudko klesať. Utekám dole, keď počujem okolo seba stále hlasnejšie šuchotanie. Ups, tak predsa začína pršať. Zase raz sa teda predčasne otáčam a ponáhľam sa naspäť na hrebeň. Odtiaľ ma už čaká len krásny a dlhý zbeh. Najprv po tráve až po Majerovu skalu, potom technický terén smer Staré hory.

Niekde nad Rybovským sedlom

Začína pršať stále silnejšie a tak utekám čo to dá. Všade je už celkom slušné blato a pošmyknem sa prvýkrát. Šmyk ustojím a utekám ďalej. Zo skál a lesa sa dostávam na zvážnice ponad Staré hory. Po ceste sa už valí voda v potôčikoch, všade samé blato. Šmyknem sa druhýkrát. Tentokrát už nemám to šťastie a posadí ma do blata. Už mi je to ale všetko jedno. Som celá mokrá od hlavy po päty. Navyše v diaľke už kdesi v okolí párkrát zahrmelo a tak bežím ďalej.

Pribehla som na ďalšiu zvážnicu. Pamätám si, že určite nemám ísť po nej dole kopcom. Vyberiem sa teda do kopca. Zvážnica stúpa a stúpa, zvuky áut z cesty podo mnou sa mi podozrivo vzďaľujú. Niečo tu bude asi zle. Vyťahujem mobil a kryjúc ho vlastným telom pred lejakom pozerám mapu. Ups, to je ozaj niečo zle.

Vraciam sa teda naspäť, že idem hľadať modrú značku. Vtedy som si všimla šípku na ceste. Fakt obrovskú šípku. Akože takú obrovskú, že nerozumiem ako som ju predtým prehliadla. To bolo asi tou panikou z búrky, inak si to neviem vysvetliť.

Keď máš takúto obriu šípku na ceste, ktorým smerom sa vyberieš?

Samozrejme, že do kopca :D

Na Staré hory pribieham stále za obrovského lejaku. Premočená do nitky a zablatená pútam pozornosť z krčmy, pred ktorou parkujem, kde sa ľudia skrývajú pod strechou. Čo už. Z batohu vyberám mokrú vetrovku, rozprestriem ju na sedadlo v aute, aby som si mohla sadnúť. Nemusí byť aj chúďa Korálka zablatená. Stačí, že bude mokrá. Zapínam v aute kúrenie, aby som cestou domov nezamrzla a dnešný výlet končím intenzívnymi myšlienkami na teplú sprchu a suché oblečenie.

Ďalší víkend sa črtá krajšie počasie a vymýšľam, čo budem robiť. V sobotu ma čaká rodinná vinšovačka, ale v nedeľu by to šlo. Nechce sa mi nikam ďaleko cestovať, aj tak sa mi treba najprv zase poriadne rozbehať a tak idem svoju klasiku - Nízke Tatry.

V nedeľu ráno sa chystám na autobus. Starký sa ponúkne, že ma odvezie, keď vidí, že už nie veľmi stíham, ale čo by to už bolo ísť behať a dať sa odviezť na stanicu. Z domu sa teda rozbehnem a dávam si rozcvičku. Nakoniec na autobus čakám ešte viac než 5 minút.

Vystupujem na predposlednej zastávke. Trangoška. Dlho som rozmýšľala, kadiaľ pôjdem hore. Nakoniec sa rozhodujem pre Ďumbier a následne hrebeň smerom Chopok a ďalej uvidím kam dôjdem.

Ďumbier pred pár týždňami trval celé veky. Oproti tomu, koľko mi to hore trvalo na jeseň som meškala asi pol hodinu...Tentokrát si to už ale super užívam. Stále to nie ono a "meškám", ale už je to len 10 minút.

Na Ďumbieri si odfotím panorámu. Môžem tam byť aj miliónty raz, ale fotku odtiaľ mám vždy. Dlhšie sa ale nezdržiavam. Teraz ma čaká tá zábavnejšia časť. Z Ďumbiera nasleduje parádny zbeh až do Demänovského sedla a odtiaľ zase stúpenie na Chopok. Na Chopku znovu spravím len pár fotiek a idem kade ľahšie od preplneného vrcholu.

Tohto kopčeku nikdy nebudem mať dosť

Aj Nízke Tatry majú behateľný hrebeň, aj keď už to nie je samá tráva ako vo Fatre. Skoro v Demänovskom sedle.

Pozerám na hodinky, času kým pôjde autobus mám ešte dosť. Zvažujem, že idem pokračovať na Dereše, odtiaľ na Kosodrevinu a ak stihnem, tak ešte po magistrále naspäť na Štefáničku a dole Trangoškou. Na magistrále sa ale párkrát treba motať cez kosodrevinu a cez korene, tak sa nakoniec rozhodujem pre hrebeň naspäť na Ďumbier. Tentokrát je hrebeň obrátený, krásny zbeh z Chopku do Demänovského sedla a potom stúpanie na Ďumbier.

Z Chopku. Čas ísť naspäť na Ďumbier

"Ovocie" na horách musí byť!

Na Ďumbieri si dám ovocnú výživu a po nej nasleduje zbeh cez Krúpove sedlo na Štefáničku, kde sa zastavím na kofolu. Von pofukuje vietor, tak je chata preplnená. Nezdržujem sa a utekám radšej dole Trangoškou. Na zastávke pozerám znovu na hodinky, autobus ide o 50 minút. Čo teraz?

Znovu využívam mapy v telefóne. Najbližšia zastávka po Trangoške je Hotel Partizán. Podľa mapy 7 km.

Netrvá to dlho a už utekám asfaltkou nadol. Aspoň si dnešný výlet o niečo predĺžim. Bežím, bežím, stále bežím. O chvíľu ma už asfalt nebaví. Na výber ale nemám, naspäť to už nestíham a ak nechcem stopovať alebo ísť pešo až do Brezna, tak na tú zastávku dobehnúť musím. No čo, nech si nohy trochu zvykajú aj na asfalt, o mesiac a pol je tu štafeta na Bystrický polmaratón.

Nakoniec sa predsa len dočkám a dobieham na zastávku pred Partizánom. Keď príde autobus, naskakujem a spokojná s dnešným dňom sa už môžem odviezť domov.

Dnes toľkoto krokov - 29 km v horách + také to bežné chodenie počas dňa